Ekonomika, ekonomická situácia a ekonomické údaje vybraných krajín.

Henry Hazlitt – Čo by ste mali vedieť o inflácii

Čo by ste mali vedieť o inflácii - Henry Hazlitt Henry Hazlitt vo svojej knihe Čo by ste mali vedieť o inflácii brilantne vysvetľuje mnohé omyly v súvislosti s tým, ako funguje a vzniká inflácia. Politici, samozrejme, neustále na infláciu nadávajú a navrhujú nespočetné množstvo spôsobov, ako ju riešiť. No ako ukazuje Henry Hazlitt, inflácia nespadla z neba, ale môžu za ňu politiky predstaviteľov vlády a len tieto politiky. Kniha Čo by ste mali vedieť o inflácii tak vyvracia typické dôvody existencie inflácie či už je to vojna, nedostatok tovaru, rast miezd, alebo niečo iné.

Excerpt knihy “Čo by ste mali vedieť o inflácii” od autora Henry Hazlitt je vám dostupný aj vo formáte PDF a ePub. Pre downloadnutie kliknite na vybranú ikonku.
Ekonomické knihy na downloadnutie ePub formáteEkonomické knihy na stiahnutie PDF formáte
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Zakúpiť knihu What You Should Know About Inflation >>

Je tiež pravdou, že vláda môže lacnými peniazmi zvýšiť množstvo úverov a stimulovať tak ekonomiku. No to je možné dosiahnuť len na úkor budúcnosti, keďže tento prístup nie je udržateľný. A hoci sa predstavitelia monetárnej politiky v spoločnosti tešia veľkej vážnosti, len ťažko ide o zaslúžený status. Ako totiž ukazuje Henry Hazlitt v knihe Čo by ste mali vedieť o inflácii, monetárne autority majú klamanie a zavádzanie obyvateľstva v náplni svojej práce a považujú to za svoju povinnosť.

Čo by ste mali vedieť o inflácii alebo čo je inflácia

Politici hovoria o inflácii, ako keby to bola nejaká strašná externá udalosť, nad ktorou nemajú kontrolu – ako napríklad záplavy alebo epidémia. Vždy proti nej sľubujú „boj,“ no potrebujú na to „zbrane“ alebo „silný zákon“ a podobne. No pravdou je, že politickí lídri priniesli infláciu svojimi vlastnými politikami. Sľubujú boj proti nej pravou rukou, zatiaľ čo podmienky pre jej vznik vytvárajú ľavou rukou.

Inflácia je vždy a všade primárne spôsobená nárastom peňazí alebo úverov. Lepšie povedané, inflácia je nárastom peňazí a úverov. Americký univerzitný slovník pri inflácii ako prvú definíciu uvádza:

„Nadmerná expanzia alebo nárast meny krajiny, najmä vydaním papierových peňazí nevymeniteľných za kov.“

Neskôr však inflácia začala byť používaná v radikálne odlišnom význame. Ako totiž hovorí o inflácii druhá definícia spomínaného slovníka:

„Výrazný nárast cien v dôsledku nadmernej expanzie papierových peňazí alebo bankových úverov.“

Samozrejme, nárast cien spôsobený expanziou peňažnej zásoby nie je to isté ako samotná expanzia peňažnej zásoby. Používanie slova „inflácia“ s týmito dosť odlišnými významami vedie k obrovskému chaosu. Nejde navyše len o slovičkárenie. Keď sa o inflácii hovorí ako o „náraste cien,“ odvracia to pozornosť od skutočnej príčiny inflácie, a tak aj od jej skutočnej liečby.

Keď množstvo peňazí vzrastie, ľudia môžu za iné tovary ponúknuť viac peňazí. No ak množstvo tovarov nenarastie, prípadne ak nenarastie tak rýchlo ako množstvo peňazí, tak ceny tovarov stúpnu. Každý jednotlivý dolár bude menej cenný, keďže celkové množstvo dolárov bude vyššie. Preto ich ľudia ponúknu viac za povedzme pár topánok alebo vrece pšenice. Ceny tovarov tak nestúpnu preto, lebo sú tovary vzácnejšie, ale preto, lebo sú doláre menej vzácne.

Niektoré predpoklady

Často sa hovorí, že označiť za infláciu len nárast objemu peňazí, je zjednodušením. To je, samozrejme, pravda, musíme hľadieť aj na ďalšie podmienky. Hodnota jedného dolára napríklad závisí nielen na súčasnom objeme dolárov, ale aj na očakávanom budúcom objeme dolárov. Ak sa napríklad veľká časť ľudí obáva, že objem dolárov bude o rok väčší ako dnes, potom aj súčasná hodnota dolára (meraná kúpnou silou) bude nižšia, ako by mohol súčasný objem dolárov naznačovať. Hodnota monetárnej jednotky, ako je napríklad dolár, nezávisí len od kvantity týchto dolárov, ale aj od ich kvality. Hodnota peňazí sa preto mení v podstate pre rovnaké dôvody, ako je to pri akejkoľvek komodite. Podobne ani cena pšenice nezávisí len na aktuálnom objeme pšenice, ale aj na očakávanom budúcom objeme pšenice.

Často sa však hovorí, že hodnota dolára nezávisí len na jeho kvantite, ale aj na „rýchlosti obehu peňazí.“ No zvýšená rýchlosť obehu peňazí nie je príčinou ďalšieho zníženia hodnoty dolára, ale naopak, je sama o sebe dôsledkom strachu, že hodnota dolára bude aj naďalej klesať (inak povedané, že ceny tovarov budú stúpať).

Ďalšou slepou uličkou vysvetlenia inflácie je poukazovanie na to, že nárast cien komodít sa často uskutoční ešte pred nárastom objemu peňazí. To je pravda a niečo podobné sa stalo krátko po vypuknutí Kórejskej vojny. Strategické suroviny začali stúpať na cene pre obavu, že budú vzácnejšie. Špekulanti a výrobcovia ich preto začali nakupovať s cieľom zisku, prípadne s cieľom zaistenia skladových zásob. No na to, aby tak mohli spraviť, si museli požičať viac peňazí od bánk. A skutočne, medzi 31. májom 1950 a 30. májom 1951 vzrástol objem bankových pôžičiek o 12 miliárd dolárov. Bez týchto zvýšených pôžičiek a nových peňazí by nárast cien nemohol byť udržateľný. Nárast cien bol preto dôsledkom nárastu objemu peňazí.

Niektoré populárne omyly

Jedným z najviac zakorenených omylov ohľadom inflácie je ten, že ju nespôsobuje nárast objemu peňazí, ale „nedostatok tovaru.“ Je pravdou, že nárast cien (ktorý sám o sebe nie je infláciou) môže byť spôsobený buď zvýšením objemu peňazí, alebo nedostatkom tovaru alebo oboma zároveň. Cena pšenice napríklad môže stúpnuť nielen zvýšením objemu peňazí, ale aj v dôsledku zlej úrody, kvôli ktorej je pšenica vzácnejšia. No len zriedka vidíme všeobecný nárast cien spôsobený všeobecným nedostatkom tovaru.

Tento omyl je však až tak zakorenený, že aj v Nemecku v roku 1923, keď ceny dosiahli násobky stoviek miliárd predchádzajúcich cien, vládni predstavitelia hovorili o vine nedostatku tovarov. A to všetko v čase, keď cudzinci prichádzali do Nemecka hromadne nakupovať nemecký tovar za zlato alebo ich vlastné meny pri cenách ešte nižších, ako tento tovar stál u nich doma. Podobne aj nárast cien v USA od roku 1939 je dávaný za vinu nedostatkom tovaru. No dokonca aj oficiálne štatistiky ukazujú, že priemyselná produkcia bola v roku 1959 až trojnásobne vyššia ako v roku 1939.

Ani všeobecný nárast cien v čase vojny nemôže byť daný za vinu len nedostatku tovaru. Samotný nedostatok tovaru by neviedol k podstatnému nárastu cien, ak by vláda zobrala obyvateľom na daniach prostriedky zodpovedajúce objemu prostriedkov na zbrojenie.

To nás vedie k ďalšiemu populárnemu omylu. Ľudia často hovoria o deficite vládneho rozpočtu ako o nevyhnutnom a zároveň postačujúcom dôvode inflácie. No ak by tento deficit bol plne financovaný predajom vládnych dlhopisov za skutočné úspory, neviedol by k inflácii. Pre podobný dôvod ani prebytok vládneho rozpočtu nie je zárukou absencie nárastu cien. Podobne je to aj pri všemožných iných dôvodoch, ktoré majú údajne vytvárať „inflačné tlaky,“ najmä v súvislosti s nárastom miezd. Ak by totiž napríklad nárast miezd nad „rovnovážnu úroveň“ nebol sprevádzaný nárastom objemu peňazí, výsledkom by nebola inflácia, ale „len“ vyššia nezamestnanosť.

Falošný liek – zákony proti zvyšovaniu cien

Najhorším možným falošným liekom proti inflácii sú zákony proti zvyšovaniu cien. Ak totiž vzrastie objem peňazí pri zákaze rastu cien, nevyhnutným dôsledkom budú nedostatky tovaru. Tie budú o to väčšie, že v dôsledku zákazu rastu cien aj samotní výrobcovia obmedzia výrobu, keďže by v mnohých prípadoch boli nútení predávať tovar pod jeho výrobné náklady. Vládou stanovené ceny tak vedú k nedostatku práve tých tovarov, ktoré vláda chcela v dôsledku zákazu rastu cien spraviť dostupnejšími pre ľudí.

Vláda sa však nemusí snažiť zakázať zdražovanie len pri niektorých tovaroch, ale aj pri všetkých tovaroch súčasne, napríklad v prípade vojny. Vláda môže sľubovať zákaz zdražovania, prípadne môže sľubovať návrat k cenám, ktoré boli aktuálne v čase vypuknutia vojny. No cenová úroveň v deň vypuknutia vojny bola dôsledkom nekonečne komplexných vzťahov medzi cenami a mzdami v ten konkrétny deň a boli dôsledkom dopytu a ponuky v tento deň. Dopyt a ponuka však zriedka zostávajú rovnaké čo i len dva dni po sebe, aj bez výrazných zmien v objeme peňazí. Podľa umierneného odhadu (ešte z roku 1959) je v USA zhruba 9 miliónov rôznych cien. Na základe toho existuje medzi týmito cenami viac než 40 biliónov vzájomných vzťahov a zmena v jednej cene má vždy dôsledky na celú sieť ďalších cien.

No najhorším dôsledkom zákonov proti zvyšovaniu cien je to, že odvracajú pozornosť od skutočného dôvodu inflácie – nárast objemu peňazí v obehu. A tak tento prístup predlžuje a zosilňuje práve tú infláciu, ktorú mal pôvodne riešiť.

Liek na infláciu

Liekom na infláciu, ako pri väčšine liekov, je najmä odstránenie pôvodnej príčiny. Príčinou inflácie je nárast objemu peňazí. Liekom je zastavenie nárastu objemu peňazí. Je to skutočne také jednoduché. Hoci je tento princíp jednoduchý, pre jeho realizáciu je potrebné vykonať viaceré zložitejšie rozhodnutia.

Je napríklad takmer nemožné vyhnúť sa inflácii pri vysokom zadlžovaní vlády. Vysoké vládne výdavky samé o sebe nie sú inflačné – ak teda sú plne financované z daní alebo z reálnych úspor. No náročnosť využívania týchto zdrojov je za určitou hranicou vládnych výdavkov taká veľká, že sa vláda skôr či neskôr takmer nevyhnutne uchýli k zvyšovaniu objemu peňazí. Navyše, aj keď obrovské vládne výdavky financované výlučne z daní nie sú nevyhnutne inflačné, vedú k takému narušeniu výroby, že ničia samotné základy ekonomiky. Riešením obrovských vládnych výdavkov preto nie sú podobne obrovské dane, ale zastavenie nadmerného míňania.

Inflácia je škodlivá preto, lebo znižuje hodnotu monetárnej jednotky, zvyšuje každému životné náklady, uvaľuje prakticky daň na chudobných (bez výnimiek) pri rovnakej miere ako u bohatých, ničí existujúce úspory, odrádza od budúcich úspor, prerozdeľuje bohatstvo a príjem (prakticky vždy na úkor najmä chudobných a strednej vrstvy), povzbudzuje a odmeňuje špekuláciu a hazard na úkor šetrnosti a práce, podkopáva dôveru v ekonomiku slobodného trhu a vedie k oslabeniu morálky.

No inflácia nikdy nie je nevyhnutná. Vždy by sme ju mohli ukončiť z noci do rána, ak by sme mali úprimný záujem tak spraviť.

Čo znamená „monetárna správa“

Od konca druhej svetovej vojny verejnosť v každej krajine počúvala, že zlatý štandard je zastaraný a namiesto neho potrebujeme „monetárnu správu“ expertov. Je zaujímavé pozrieť sa na niektoré dôsledky tohto prístupu. Keď napríklad niekdajší kancelár britského ministra financií Stafford Cripps 18. septembra 1949 oznámil devalváciu britskej libry, Winston Churchill poukázal na to, že Cripps túto možnosť v minulosti odmietol nie menej ako deväťkrát. Ako sa neskôr ukázalo, Cripps len od 26. januára, teda v priebehu necelých 17 mesiacov v období do oznámenia devalvácie, túto možnosť odmietol minimálne dvanásťkrát, pričom poslednýkrát ešte 6. septembra 1949, teda len 12 dní pred touto devalváciou.

Nešlo navyše o žiadne nepriame náznaky. Cripps hovoril aj veci typu „vláda nemá ani najmenší zámer devalvovať libru,“ či dokonca „devalvácia nie je vhodná a dokonca ani možná za súčasných podmienok.“ Samozrejme, Crippsa mnohí ospravedlňovali tým, že vláda nemohla priznať tento zámer, pretože by nikto neakceptoval libru za 4,03 dolára. Táto „obrana“ však inak povedané hovorí, že ak by vláda neklamala, nemohla by úspešne podviesť nákupcov britského tovaru a držiteľov libry. Presne to je koniec koncov devalvácia – priznanie bankrotu. Ak totiž pohľadávka mala mať pôvodne hodnotu 4,03 dolára, pričom v skutočnosti má hodnotu 2,8 dolára, ide o priznanie, že tieto pohľadávky mali hodnotu menšiu ako 70 %.

Keď jednotlivec v súkromnom sektore vyhlási bankrot, je to zvyčajne považované za potupný akt. No keď tak spraví vláda, správa sa tak, ako keby sa jej podaril skvelý kúsok. Podobne devalváciu v Británii popísal aj časopis London Bankers‘ Magazine:

„Keď nastane nepredstaviteľné, verejnosť je potľapkaná po pleci a dostáva gratulácie za najlepšie možné šťastie, aké ju postihlo za dlhé roky.“

Takže toto je „monetárna správa“ v skutočnosti. V praxi ide o zvučný eufemizmus pre pretrvávajúce znehodnocovanie meny. Predstavuje neustále klamanie ako podporu pre podvádzanie. Namiesto automatických mien založených napríklad na zlate sú ľudia prinútení používať „spravované“ meny založené na podvodoch. A popri tom sú zdvorilo uisťovaní, že len beznádejne staromódna myseľ by mohla snívať o návrate k pravde, čestnosti a solventnosti.

Na potupu papiera

Ďalší náhľad do zmýšľania „odborníkov na monetárnu správu“ nám môže dať prejav Allana Sproula, bývalého predsedu Federálnej rezervnej banky New Yorku. Sproul hovoril o tom, ako „integrita našich peňazí nezávisí na domácej vymeniteľnosti za zlato. Závisí na veľkej produktívnej sile americkej ekonomiky.“ Podobné „argumenty“ však boli v histórii používané veľmi často. Podobná glorifikácia patriotizmu bola prítomná aj pri vydávaní papierových asignátov na konci 18. storočia vo Francúzsku, keď mal „patriotizmus francúzskeho ľudu preniesť národ cez všetky problémy,“ pričom, ako sa dalo očakávať, dôsledkom bol presný opak – obrovská inflácia a chaos.

Sproul v podstate obhajuje nezameniteľnosť zlata tým, že byrokratom je potrebné veriť implicitne, zatiaľ čo ostatným ľuďom nie je možné veriť vôbec. Ako sa totiž zdá, ľudia sa snažia zameniť svoje peniaze za zlato vždy práve v „nevhodný“ čas, inak povedané vtedy, keď je pre vládu zahanbujúce naplniť svoje záväzky. No napriek tomu, že všetky papierové meny v histórii bez výnimky zlyhali, Sproul s vážnou tvárou hovoril o tom, že menu spravujú „vhodní a zodpovední ľudia.“ No „vhodní a zodpovední“ ľudia sú v reči centrálnych bankárov ľudia ako Cripps, ktorý dvanásťkrát odmietol možnosť devalvácie. Na svoju obranu navyše neskôr Cripps povedal:

„Žiadny zodpovedný zástupca nemohol spraviť inak, ako odmietnuť takýto zámer.“

„Zodpovedný a vhodný“ monetárny správca tak nielen klame ľuďom ohľadom budúcnosti ich meny, ale dokonca to považuje za svoju povinnosť. Sproulova teória by sa teda dala zhrnúť takto: Vložte svoju vieru do rúk monetárnych správcov, ktorí vás vždy oklamali v minulosti.

Lacné peniaze majú koniec

Je všeobecne známe, že vláda alebo centrálna banka môžu držať úrokové miery na umelo nízkej úrovni či už priamym tlačením peňazí, alebo nejakou inou umelou podporou úverov. Už menej známy je však fakt, že lacné peniaze nemôžu fungovať trvalo. Lacné peniaze totiž vedú k procesom, ktoré vyženú úrokové miery na ešte vyššiu úroveň, na akej by mohli byť bez politiky lacných peňazí.

Expanzia peňazí a úverov nevyhnutná na umelé zníženie úrokových sadzieb tiež zvyšuje ceny komodít a miezd. Kvôli vyšším cenám a mzdám si musia podnikatelia požičiavať zodpovedajúco viac, aby mohli vykonávať rovnaký objem obchodných aktivít. A tak dopyt po úveroch už čoskoro rastie tak rýchlo ako objem úverov. No neskôr do hry vstúpi ešte ďalší faktor. Keď sa totiž dlžníci a veritelia začnú obávať, že inflácia bude pokračovať, ceny a mzdy začnú rásť ešte rýchlejšie, ako rastie objem peňazí a úverov. Dlžníci si chcú požičať ešte viac, aby využili očakávaný rast cien a veritelia trvajú na vyšších úrokových sadzbách, aby eliminovali náklady plánovaného rastu cien. Extrémnym prípadom tohto princípu bol november 1923 v Nemecku, keď úrokové sadzby pri krátkodobých úveroch rástli o 30 percent denne.

Zanechajte Váš príspevok k článku

Podmienky pre pridanie príspevku nájdete tu!

Your email address will not be published. Required fields are marked *

*