Faustino Ballvé a jeho kniha Základy ekonómie sú bežnému záujemcovi o ekonómiu zvyčajne neznáme. No aj keď táto kniha zaostáva popularitou, v žiadnom prípade nie kvalitou. Je jednou z prvých publikácií určených tým, ktorí majú záujem spoznať viac o ekonómii a obzvlášť o ekonómii slobodného trhu. Keďže Faustino Ballvé nepatril medzi „hlavných“ ekonómov, vo svojej knihe prináša tiež argumenty a fakty, ktoré nemusia byť všeobecne známe. Vďaka tomu môže obohatiť aj skúsených záujemcov o ekonómiu, ktorí už prečítali desiatky ekonomických kníh.
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Zakúpiť knihu Základy ekonómie (Essentials of Economics) >>
Predhovor:
Obzvlášť dnes, keď sa mnohé ekonomické diela čítajú ako pojednania o hydraulike, je nutné, aby sa niekto vrátil k tradičnému poňatiu ekonómie, ktorá by mala byť pre viac, ako len špecialistov, a ktorej potrebuje rozumieť, ak nie každý, tak minimálne vzdelaní lídri spoločnosti.
O čom je ekonómia?
Už od počiatkov zaznamenanej histórie môžeme zistiť, že ľudia používali svoju prácu na premenu prírodných zdrojov, za účelom uspokojenia ich potrieb – teda vyrábali. Rovnako nájdeme ľudí, ktorí vymieňali ich výrobky s inými ľuďmi, či už cez barter, alebo nepriamo, prostredníctvom peňazí. Títo ľudia využívali svoje právo slobodnej voľby – výrobcovia vyrábali to, od čoho očakávali najvyšší zisk a zákazníci nakupovali to, čo sa im zdalo najlacnejšie pri uspokojovaní ich potrieb.
Tieto prejavy ľudskej činnosti už od pradávna fascinovali mysliteľov. Už v starovekom Grécku Platóna zamestnávala spoločenská deľba práce, Xenofóna rastúce ceny nájomného a Aristoteles vyjadril nádej, že práca otrokov môže byť nahradená strojmi. Už staroveký Rím spravil z ochrany poľnohospodárstva ekonomickú politiku, čo bolo podporované aj stredovekou cirkvou, ktorá zase odsudzovala úrok ako úžeru, zatracovala obchod a hodnotu tovarov definovala striktne ich užitočnosťou.
Humanizmus naopak považoval obchod za záslužnú činnosť. Martin Luther, zakladateľ protestantizmu, odporúčal voľný trh, no úrok ešte stále videl ako úžeru. Vznik absolutistických monarchií v 16. storočí, spolu so vznikom moderných národov, umožnil vznik merkantilizmu, vládneho riadenia ekonomickej aktivity. Jeho základné princípy, ktoré dnes ožívajú v neomerkantilizme, sú: riadenie ekonomického života verejnými autoritami, považovanie peňazí za skutočné bohatstvo, obava o priaznivú rovnováhu platieb s cieľom získať v medzinárodnom obchode viac peňazí, ochrana exportných odvetví a dotácie a privilégiá pre exportérov a vyhýbanie sa importom.
Merkantilizmus mal katastrofické následky. Príklad Holandska viedol kráľovnú Alžbetu k poskytnutiu väčšej ekonomickej slobody pre Anglicko. Liberalizmus bol podporovaný doktrínou prirodzeného práva. Táto doktrína bola založená na princípoch toho, že prirodzené práva ekonomického života fungujú automaticky a zásahy štátu následne toto fungovanie narúšajú. Výskumom týchto práv sa zaoberala klasická škola ekonómie. Za jej zakladateľa mnohí považujú Adama Smitha.
Bežná populácia však prijala názor intelektuálov a strednej triedy o tom, že nižšia trieda a obzvlášť robotníci, nezískavali z materiálneho pokroku, ktorý prinášalo slobodné podnikanie. Najznámejším hnutím, ktoré sa zaoberalo týmto problémom, bol socializmus, najmä tzv. „vedecký socializmus“ Karla Marxa a Friedricha Engelsa. Socializmus, aj keď bol pôvodne medzinárodným hnutím, akceptoval mýtus národného bohatstva, ktorému podriadil bohatstvo jednotlivca.
Dôležitou časťou socializmu je tzv. problém koncentrácie kapitálu, ktorý však išiel proti všetkým dovtedajším, ako aj následným historickým skúsenostiam. Podľa tohto problému sa bohatstvo sústreďuje do rúk čoraz menej ľudí, zatiaľ čo rastie „armáda proletariátu“, až kým nebudú „vykorisťovatelia vykoristení“. Predstavitelia socializmu si však neuvedomili, že ekonomické udalosti nie sú nevyhnuteľné, ale sú výsledkom slobodnej vôle ľudí; výroba, distribúcia a spotreba sú len iné aspekty jedného ekonomického procesu.
Trh
Človek nie je schopný uspokojovania všetkých svojich potrieb bez spolupráce druhých. Už pri rozvoji domácnosti niektorí členovia slúžili na lov a zháňanie potravy, zatiaľ čo iní sa starali o domov, prípravu jedla a výrobu odevov. Základ kooperatívnej ekonomiky bol teda dosiahnutý deľbou práce. S rozšírením deľby práce si ľudia začali vymieňať tovary, pri čom používali peniaze. S rozvojom rozvinutejších peňazí, ako sú napríklad mince, sa obchod rozšíril medzi mestá, až sa stal medzinárodným.
Vec má hodnotu vtedy, ak je schopná výmeny na trhu. Keď sa veci stávajú vzácnejšími, často sa tiež stávajú cennejšími – čo však neplatí vždy. Voz na zapriahnutie koňa sa stal veľmi vzácnym, no nikto oň nemá záujem. Rozdiel medzi hodnotou pri použití a hodnotou pri výmene je ten, že zatiaľ čo hodnota pri použití je vyjadrenie užitočnosti, ktorú má vec sama o sebe, hodnota pri výmene je cenou, ktorú daná vec dosiahne na trhu. Zatiaľ čo automobil je zvyčajne hodnotnejší ako ihla, je možné, že za určitých okolností by mohol nastať opak. Krajčír, ktorý potrebuje ihlu, nedokáže šiť automobilom a automobilu môže na mieste bez benzínu chýbať využitie. Okrem toho – koľko ihiel je hodný jeden automobil? Odpoveď na túto otázku závisí od konkrétneho miesta a času a len ceny na trhu nám môžu povedať vzťah hodnoty pri výmene pri týchto dvoch komoditách.
Ceny sú tvorené na trhu konkurenciou, nielen medzi tými, ktorí predávajú tovary a služby, ale aj medzi tými, ktorí majú záujem o ich kúpu. Ak je komodity nadbytok a je ťažké ju predať, predajcovia znižujú ceny. Ak je naopak tovar vzácny a je požadovaný, vzniká konkurencia medzi tými, ktorí sú ochotní kúpiť danú vec. Tento prípad je však skôr vzácny a zvyčajne medzi sebou súperia predajcovia, ktorí znižujú ceny. Slobodný trh teda znamená nadvládu zákazníka. A keďže zákazníkom je verejnosť vo všeobecnosti, bez rozlíšenia postavenia alebo majetku, slobodný trh je najzrejmejším prejavom nadvlády ľudu.
Úloha podnikateľa
Podnikateľ je osoba, ktorá vstupuje na trh s cieľom dosiahnuť zisk, teda inak povedané, získať viac, ako dostane. V tomto význame sú podnikateľmi všetci kupujúci aj predávajúci, no v ekonómii ako podnikateľa rozlišujeme len osobu, ktorá na trh vstupuje nie s cieľom kúpiť niečo pre vlastnú spotrebu, ale predať to, čo kúpil.
Výroba, okolo ktorej sa točí celý ekonomický život, je veľkým dobrodružstvom pre ľudstvo. Hrdinom, a často obeťou tohto dobrodružstva, je podnikateľ. Ten sa vydáva na výpravu za ziskom. No aby ho mohol dosiahnuť, je povinný uspokojiť zákazníka, a teda verejnosť vo všeobecnosti. O toto sa stará konkurencia. Zákazník nikdy neprehráva, zatiaľ čo podnikateľ sa môže stretnúť s tým, že sa všetky jeho nádeje premenia na stratu, ktorú musí znášať. Zatiaľ čo zákazníkom ich zisk zostáva, podnikateľ môže byť zruinovaný.
Je možné tomuto zabrániť politickými prostriedkami? S týmto cieľom boli navrhnuté a uskutočnené mnohé opatrenia, ktoré mali napraviť „slabosti slobodného podnikania.“ Čo však nedokáže predpovedať podnikateľ, nedokáže predpovedať nikto, pretože veda je bezradná pri čelení neznámemu. Jediný spôsob, akým môže štát oslobodiť podnikateľa od straty je ten, že mu odoprie zisk, inak povedané, môže prevziať riziko podnikateľa, teda – preniesť toto riziko na verejnosť, keďže štát nemá žiadne iné prostriedky ako tie, ktoré zoberie ľuďom. V tomto svetle sa teda javí ako rozumnejšie, keď riziko nesie podnikateľ namiesto verejnosti.
Kapitál, práca a mzdy
Dodnes nebol nájdený lepší spôsob určenia výšky miezd, ako trh. Pokusy dať každému podľa jeho potrieb a požadovať od každého podľa jeho schopností zakaždým zlyhali. Dôvod je jednoduchý – všetko, čo pracovník zarobí nad rámec toho, čo by zarobil na trhu, musí zaplatiť ako zákazník, kvôli nárastu cien, ktorý táto umelo vyššia mzda prinesie.
Peniaze a úvery
Vládne zásahy do peňazí vytvárajú infláciu a s ňou spojené negatívne javy. Vládu (resp. centrálnu banku) stojí vytlačenie nových peňazí len cenu papiera, na ktorom sú vytlačené (poznámka: v prípade elektronických peňazí ani to). No aj tieto lacné peniaze sú postavené na rovnakú úroveň ostatným peniazom, ktoré ľudia zarobili vlastnou prácou. Ponuka dostupných komodít tak musí byť prerozdelená medzi staré a nové peniaze. Tento postup pripomína riedenie vína s vodou. Vláda leje vodu do vína občanov, a potom si prisvojí svoj podiel vína. Každému občanovi tak zostane rovnaké množstvo „vína“, ktorá však už je zriedené. Mohli by sme to tiež prirovnať k ľuďom, ktorí načierno odoberajú elektrinu, pričom za ňu nie sú povinní platiť.
Týmito spôsobmi oberá vláda občanov o plody ich práce pre „prospech znevýhodnených“. V skutočnosti však kvôli tejto politike najviac strácajú chudobní, keďže obrať milionára o 30% jeho prostriedkov je iné, ako obrať o rovnaký podiel chudobného človeka. Druhým dôvodom je prispôsobenie miezd, ktoré sa zvyčajne inflácii neprispôsobujú dostatočne rýchlo s ohľadom na stúpajúce ceny a náklady na bývanie. Ak by sa prispôsobili, vláda by z takejto inflácie nič nezískala (poznámka – tretím dôvodom je to, že bohatší majú oveľa väčšie možnosti, ako si ochrániť svoj majetok pred infláciou).
Monopoly, krízy a nezamestnanosť
Monopol nie je kompatibilný s našou modernou ekonomikou. V skutočnosti je monopol nemožný v systéme slobodného podnikania. Aby bolo jasné, vždy budú prítomní podnikatelia, ktorí sa, nespokojní ziskom, ktorý prináša stret dopytu a ponuky, dajú dohromady a vytvoria „monopol“ nad určitou komoditou alebo službami, aby za ne mohli pýtať prehnané ceny. Na slobodnom trhu však nebude chýbať ďalšia skupina podnikateľov, nemenej mocná ako prvá, pripravená odlákať zákazníkov nižšími cenami. Tieto dve skupiny sa následne stretnú v „cenovej vojne“, kým ceny neumožnia získať len normálny zisk.
Toto je samozrejme možné len za prípadu, že žiadnej zo skupín nebola udelená vládna ochrana, ktorú by inak nemala, a ktorá jej umožní byť lepšou, ako konkurencia. Touto ochranou môže byť čokoľvek, od licencií, vysokých ciel na zahraničné výrobky, daňových úľav, dotácií exportu, atď. Táto ochrana môže byť udelená s cieľom ochrániť chybne pochopený „národný záujem“, v čase vojny, alebo jednoducho pre udelenie výhod spriazneným osobám.
Jedným z vysvetlení príčin krízy je takzvaná nadprodukcia. Podľa tejto teórie výrobcovia vyrábajú viac, ako požadujú zákazníci a na trhu vznikne nadbytok – zákazníci majú peniaze na nákup daných tovarov, ale jednoducho o ne nemajú záujem. Doteraz však nikdy nikde na svete nebol spozorovaný čas, kedy by bolo vyrobené dosť všetkého pre všetkých. Všeobecná nadprodukcia je mýtus a nie fakt. V každom okamihu sa môže vyskytnúť nadbytok pri určitom druhu tovarov, ale nie pri všetkých tovaroch. Na základe ponuky a dopytu sa trh s takýmto nadbytkom vysporiada, pričom nemusí dôjsť k žiadnym dôležitým narušeniam ekonomiky, napriek tomu, že chybne investujúci výrobcovia môžu stratiť.
Krízy však vznikajú z nadbytku peňazí. Inflácia cien sama o sebe škodlivá nemusí byť, škodlivou je však inflačná politika vlády. Musíme preto rozlišovať medzi infláciou samou o sebe a úverovou expanziou, inak známou ako politikou lacných peňazí. Táto politika jednoducho pozostáva z toho, že vláda robí peniaze dostupnejšími (vo forme bankových úverov pri nižších úrokoch) pre tých, ktorých považuje za prospešných pre krajinu. Dôsledkom je boom, v dôsledku ktorého je prítomné, v súlade so zákonom ponuky a dopytu, zvýšenie cien. Spolu s vyššími cenami narastú aj mzdy, čo vedie k ilúzii prosperity. Potom však nastane čas, keď sú spotrebované všetky peniaze vytvorené za účelom rozšírenia produkcie a takto vytvorené odvetvia budú musieť žiť z vlastných prostriedkov.
Dôsledkom je kríza. Politika úverovej expanzie, namiesto zvýšenia bohatstva krajiny, zničila jeho značnú časť. Tento stav by sme mohli prirovnať k starému príbehu o slúžke a džbáne mlieka. Slúžka sníva o tom, že zo zisku z predaja mlieka nakúpi ovce, zo zisku z oviec nakúpi kravy, atď. Počas jej snívania sa však potkne a rozbije džbán, pričom jej nezostane nič okrem očí pre plač. Ak sa niekto pokúša stavať na ilúziách, skôr či neskôr z nich bude musieť vytriezvieť.
Ako teda môžeme vidieť, krízy, rovnako ako monopoly, nemajú a nemôžu mať miesto v ekonomike slobodného trhu. Nie sú jeho nevyhnutnými javmi, ani jeho chybami. Naopak, sú dôsledkami politických zásahov do trhovej ekonomiky. Podobný záver platí pre nezamestnanosť.
Kým výroba zostala primitívna, spoločnosť nepoznala nezamestnanosť. Tá nastala až s príchodom priemyselnej revolúcie a so zvýšením produktivity strojov. Mnohí robotníci sa búrili a ničili tieto stroje, ktoré ich pripravovali o prácu. Už čoskoro však títo robotníci zistili, že stroje znížili ceny výrobkov a nechali zákazníkom peniaze, ktoré im umožnili nákup výrobkov, ktoré si predtým nemohli dovoliť. Výrobcovia rozšírili výrobu a najali tak robotníkov, ktorí boli dovtedy nečinní.
Medzi rokmi 1848 a 1914 bola masová nezamestnanosť neznáma. Niektoré odvetvia upadali a iné prosperovali a prepustení pracovníci upadajúcich odvetví našli zamestnanie v prosperujúcich odvetviach. Okrem toho vládla úplná sloboda migrácie po svete, takže kto nebol spokojný s podmienkami zamestnania vo svojej krajine, mal možnosť presťahovať sa do inej krajiny.
S príchodom 1. sv. vojny, ľuďmi odchádzajúcimi na front a požiadavkami vojenskej produkcie, nastala veľká vzácnosť práce. Toto využili odbory a úspešne požadovali zvýšenie miezd. Keď sa však vojaci vrátili z frontu, pracovná sila významne vzrástla. Kvôli pretrvávajúcemu tlaku odborov na vysoké mzdy sa však mnohí zo záujemcov o prácu nedokázali zamestnať. O nezamestnaných sa následne začala starať vláda.
Ako teda môžeme vidieť, nezamestnanosť nie je nutným prvkom trhovej ekonomiky, ale naopak – prirodzeným sklonom trhovej ekonomiky je zvyšovať produkciu a v súvislosti s tým aj počet pracovných miest. Keď nový stroj vyrába viac pri použití menšieho množstva práce, neznamená to, že prepustení pracovníci musia zostať nečinnými. Môžu sa presunúť do odvetvia, ktoré potrebuje ich prácu viac. Ak však nátlakové skupiny presadzujú mzdy, pri ktorých je výroba nerentabilná, alebo ak vláda vysokými daňami (poznámka – alebo reguláciami) znemožní udržanie alebo rozšírenie výroby, v súvislosti s tým sa zmenšia pracovné príležitosti.
Ešte menej logická je doktrína, ktorá sa presadila pár rokov pred 2. sv. vojnou ekonómom Johnom M. Keynesom. Paradoxne, táto doktrína získala svoju najväčšiu popularitu vtedy, keď sám Keynes objavoval jej nesprávnosť, a keď sa ohľadom tohto chystal vydať verejné vyhlásenie. Toto však už nestihol, keďže krátko na to zomrel. Podľa tejto doktríny spôsobuje nezamestnanosť nadmerné šetrenie, proti ktorému sa má bojovať využitím všetkých možných prostriedkov na míňanie peňazí.
Ten, kto šetrí peniaze, si ich však neuchováva pod matracom, ale investuje ich, aby zvýšil svoj zisk, alebo získal úrok. Buď tieto peniaze použije na nákup realít, čím zvýši zamestnanosť v stavebnom priemysle; alebo ich použije na nákup akcií, čím umožní rozšírenie podnikov; alebo ich za úrok požičia podnikateľom, s rovnakým výsledkom. Úspory teda umožňujú zvyšovať výrobu a následne počet pracovných miest a znižovať ceny. Míňanie úspor má opačný účinok – stagnáciu výroby, nárast cien a následnú masovú nezamestnanosť. Keynesiánsky vzorec tak vedie k presne opačným výsledkom, aké zamýšľal.
Nacionalizmus a socializmus
Nacionalizmus vyzerá ako moderný fenomén, no v skutočnosti je duch nacionalizmu veľmi starý. Bol to duch nacionalizmu, vďaka ktorému existoval absolutistický a totalitný režim Egypťanov, dekadentnej Rímskej ríše a merkantilizmu 17. a 18. storočia, ktorý bol po prvej vojne oživený vo forme plánovanej ekonomiky, pod vplyvom vojny a socializmu. Socializmus vznikol ako medzinárodné hnutie pracujúcej triedy so sloganom „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“. Od svojho vzniku sa však dostal do opačnej pozície a dnes je jeho heslom „Proletári všetkých krajín, nechoďte do mojej krajiny a neberte mi moje pracovné miesto!“. Nacionalizmus je teda založený na dvoch klamoch – viera v existenciu národných ekonomík a doktrína, ktorá hovorí, že národ môže ekonomicky prosperovať len na úkor zvyšku sveta.
Nič nie je väčšou ilúziou, ako existencia národnej ekonomiky a národného bohatstva. Národy nevlastnia žiadny majetok a nie sú ani bohaté, ani chudobné – toto je možné len u jednotlivcov. Absurdná je tiež predstava sebestačnej krajiny, ktorá žije len z vlastných prostriedkov. Žiadna krajina, akokoľvek rozsiahla a rozmanitá je, ani Rusko, ani USA, nemá k dispozícii všetky prírodné zdroje potrebné pre svoju výrobu a spotrebu.
Všetky krajiny musia importovať potraviny a suroviny, rovnako ako vyrobené produkty, ak nie sú pripravené na biedne a draho zaplatené živobytie, pretože existujú odvetvia priemyslu, ktoré dokážu vyrábať pri nízkych nákladoch len pri veľkých objemoch výroby, alebo pri obzvlášť priaznivých podmienkach. Jediný skutočný ekonomický celok tak je celosvetový trh, pretože obchod sa neuskutočňuje medzi krajinami, ani medzi národmi, ale medzi ľuďmi, naprieč národnými hranicami.
Keď sú však v mene národného záujmu regulované aktivity jednotlivcov, tempo obchodu slabne, nasleduje stagnácia a medzi jednotlivými skupinami nastávajú konflikty, ktoré môžu skončiť použitím násilia. V čase najväčšej ekonomickej prosperity, ktorá zahŕňala takmer celé 19. storočie a začiatok 20. storočia, sa nikto netrápil národnou ekonomikou, alebo obchodnou bilanciou. Každý bol zaneprázdnený vyrábaním tovarov alebo služieb, ktoré by sa uplatnili na svetovom trhu.
Po roku 1914 však nemeckí ekonómovia popísali existenciu takzvanej národnej ekonomiky a začali si klásť otázky, či Nemecko získava spravodlivú odmenu za snahu jeho občanov. Tým vytvorili psychologický „komplex“, ktorý bol jedným z dôvodov 1. sv. vojny a neskôr aj 2. sv. vojny. Následne sa štatistici dali do práce a zhrozene zistili, že po dlhý čas krajiny viac tovaru importovali ako exportovali, čomu začali brániť importnými kvótami a devízovými kontrolami.
Pri pohľade na štatistiky rôznych národov však môžeme prísť k poznaniu, že celý svet importuje viac tovarov, ako dováža a vyváža viac zlata, ako dováža. Prirodzene, takéto niečo nie je možné – tieto štatistiky sú chybné, keďže jednoducho nezachytávajú všetky peňažné a tovarové toky. Politiky, ktoré sa zakladali na týchto chybných štatistikách tak násobili zlá, ktorým sa chceli vyhnúť. Výsledkom ekonomického nacionalizmu je to, že krajiny nie sú bohatšie, ale chudobnejšie.
Ďalším nepriateľom svetového trhu je socializmus. Štátom riadená ekonomika mala napraviť nerovnosť a krivdy medzi „kapitalistami“ a pracujúcimi, ale výsledok bol presne opačný. Ako ukázali Joseph E. Davies a Walter Lippman, rozdiely medzi mzdami pracovníkov a ich nadriadených boli v sovietskom Rusku oveľa väčšie, ako v USA. Podobne podľa americkej centrálnej banky až 70% národného príjmu ide na mzdy, 20% obchodníkom a nezávislým remeselníkom a len 10% na výplaty úrokov, dividend a rent. (Poznámka – kniha vyšla v roku 1963)
Plánovaná ekonomika
Najmä po 1. sv. vojne sa začal presadzovať názor, že moderná ekonomika je príliš komplikovaná na to, aby mohla fungovať sama o sebe a je potrebné, aby „experti“ navrhli plány, ktoré by uskutočnili vlády. Jedným z najvýznamnejších „expertov“ bol ekonóm John Maynard Keynes. Títo „plánovači“ chceli, ako hovorili, zachrániť slobodný trh, no v skutočnosti sami, ako ukázal F. A. Hayek vo svojej knihe Cesta do nevoľníctva, boli neúmyselne poslami komunizmu.
„Slabinami“ slobodného trhu mala podľa nich byť nízka mobilita zdrojov, nespravodlivé prerozdelenie bohatstva a chýbajúca rovnováha v medzinárodnom obchode. Nápravou mali byť dane a dotácie, vládne zásahy na určovanie cien a miezd a obmedzenia medzinárodného obchodu. Následne sa už nevyrába to, čo požaduje zákazník, ale to, čo požaduje vláda. Zákazník je tak pripravený o jeho právo voľby, a teda o jeho slobodu.
Nespravodlivé prerozdelenie bohatstva sa vláda snaží „naprávať“ najmä daňami, ktoré môžu mať nápravný alebo konfiškačný charakter. Podľa profesora Lewisa 20% národného príjmu končí v rukách 2% populácie, čo by malo byť napravené tým, že polovica tohto bohatstva sa prerozdelí prostredníctvom vyšších (progresívnych) daní pre bohatých. Profesor Lewis a ostatní zástancovia podobných opatrení však zabúdajú na 3 fakty:
- Títo bohatí ľudia sú tými, ktorí už platia významnú časť celkových daní.
- Väčšinu z toho, čo zarobia nespotrebovávajú a ich príjmy smerujú hlavne do investícií – napr. do výstavby domov, výroby tovarov a služieb prospešných komunite, a tak zvyšujú a zlepšujú životný štandard ostatných.
- Prerozdelenie by neprinieslo žiaden výrazný benefit pre ľudí nižších príjmových skupín, no na druhej strane by tieto peniaze boli použité na spotrebu, čím by sa zvýšili spotrebiteľské ceny, zatiaľ čo investície by sa znížili.
Zástancovia riadenej ekonomiky navrhujú prerozdelenie bohatstva cez riadenie miezd a cien – nie však všetkých miezd a cien, pretože to by bol socializmus, ktorému sa, ako sami hovoria, chcú vyhnúť. Chcú napraviť ceny základných tovarov, ktoré môžu byť nedostupné pre chudobných. Keďže žiaden výrobca nie je ochotný predávať lacnejšie, ako dokáže vyrábať, vláda musí tieto tovary dotovať. To, čo spotrebiteľ získa na nižších cenách tak zaplatí na daniach. Na druhej strane už samotná umelo nízka cena vedie k márnotratnému využívaniu týchto tovarov, takže vláda musí pristúpiť k prídelovému systému.
Pri prítomnosti prídelového systému sa však každý snaží získať plné množstvo svojej pridelenej kvóty, aj v prípade, že ju nepotrebuje – v takom prípade nadbytky predá na čiernom trhu, alebo ich použije na uspokojenie menej naliehavých potrieb – napríklad použitie chleba na kŕmenie dobytka. Na konci 2. sv. vojny, po tom, ako bolo ukončené rozdávanie chleba na prídel, bola francúzska vláda prekvapená tým, že na voľnom trhu Francúzi spotrebovávali ešte menej chleba ako vtedy, keď bol prideľovaný vládou.
O čom ekonómia nie je
Znakom všetkých pokusov o ekonomickú stabilitu je vždy prerozdeľovanie a donútenie, ktoré sú v podstate statické a kvantitatívne, zatiaľ čo zmysel voľby u človeka je v podstate dynamický a kvalitatívny. Základným princípom ekonomického procesu nie je rovnováha, ale nerovnováha. Rovnováha by priniesla ekonomickú stagnáciu a smrť, nerovnováha je hnacou silou, ktorá ekonomiku udržuje nažive a v pohybe. Neexistuje nič také, ako ekonomická kalkulácia, ako tvrdia niektorí matematickí ekonómovia, pretože dostupné ekonomické dáta vždy odkazujú len na minulosť a nevieme, čo prinesie zajtrajšok.
V ekonómii tiež nie je potrebné bojovať proti egoizmu. Človek samozrejme je egoistický, keďže preňho nie je možný žiadny iný spôsob existencie. Egoizmus však neznamená lakomstvo, je to skôr blahobyt a blahobyt nie je vždy vyjadriteľný len cez materiálne statky. Preferencie ľudí často požadujú statky, ktoré na trhu nemajú žiadnu výmennú hodnotu. Pracujúci v určitom čase preferuje oddych, z ktorého nemá žiadny materiálny úžitok, pred dobre platenou prácou. Inžinier, ktorý by mohol zarobiť veľké množstvo peňazí na trhu, môže preferovať život v odľahlej chatrči v krajnej chudobe, aby mohol vyriešiť nejaký záhadný vedecký problém, čo ho môže robiť šťastným. Boháč môže rozdať svoj majetok chudobným a hlásať kresťanskú vieru.
Tieto príklady altruizmu však nie sú protikladom podnikateľského egoizmu. Sú tiež príkladmi egoizmu, keďže každý, kto hľadá svoje vlastné šťastie, je egoistický. Niektorí šťastie nachádzajú v peniazoch, iní vo vede a iní zase v sebazaprení. Všetci využívajú svoju slobodnú vôľu. Nie je teda nič také, ako „ekonomicky konajúci človek“ a „neekonomicky konajúci človek“- sú len ľudia, ktorí využívajú slobodnú vôľu, pričom niekedy preferujú hmotné veci a inokedy veci so žiadnou výmennou hodnotou.
Vytlačiť článok
