Warning: is_dir(): open_basedir restriction in effect. File(/tmp) is not within the allowed path(s): (/website/oldweb-sulik.sk/:/usr/local/lib/php/:/usr/local/share/pear/:/website/tmp/) in /zeta/website/oldweb-sulik.sk/wp-content/plugins/wp-simple-firewall/src/lib/vendor/fernleafsystems/wordpress-services/src/Core/Fs.php on line 466
Ludwig von Mises – Plánovaný chaos | Knihy na stiahnutie
Ekonomika, ekonomická situácia a ekonomické údaje vybraných krajín.

Ludwig von Mises – Plánovaný chaos

Ludwig von Mises - ekonómÚvodné postrehy ku knihe Plánovaný chaos (Ludwig von Mises) – Väčšina vlád a politických strán túži po obmedzení súkromnej sféry a slobodného podnikania. To, že kapitalizmus skončil a prichádza éra rozsiahleho plánovania ekonomiky, je v súčasnosti stále považované ako dogma a ako žiaduci a neopomenuteľný fakt.

Napriek tomu však kapitalizmus aj naďalej uspokojuje požiadavky zákazníkov stále väčším množstvom lacnejších vecí. Určite nie je zásluhou vlád, politikov ani odborov, že životná úroveň stúpa v krajinách, ktoré vyznávajú súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Nárast životnej úrovne v USA v porovnaní s minulým štvrť storočím  nie je úspechom byrokratov a zákonov, ale podnikateľov, ktorí rozširovali súčasné továrne a stavali nové. Byrokrati chcú nariadeniami zvýšiť životnú úroveň. Existuje však len jeden spôsob ako zvýšiť životnú úroveň – zvýšiť množstvo vyrobených tovarov a poskytnutých služieb. A to je to, o čo sa snažia podnikatelia.

Excerpt knihy “Plánovaný chaos” od autora Ludwig von Mises je vám dostupný aj vo formáte PDF a ePub. Pre downloadnutie kliknite na vybranú ikonku.
Ekonomické knihy na downloadnutie ePub formáteEkonomické knihy na stiahnutie PDF formáte
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Zakúpiť knihu Plánovaný chaos (Planned Chaos) >>

Zlyhanie intervencionizmu

Zo všetkého, čo je dnes považované za neuspokojivé, je vinený kapitalizmus. Ateisti vinia kapitalizmus za prežitie kresťanstva. Pápežské encykliky vinia kapitalizmus za šírenie bezbožnosti a hriechu. Milovníci mieru vinia kapitalizmus z vojenského imperializmu. Talianski a nemeckí nacionalisti zas obviňujú  kapitalizmus za jeho „buržoázny“ pacifizmus. Takmer všetci ľudia veria, že chudoba je dôsledkom kapitalizmu. Na druhej strane však mnohí kapitalizmus vinia z toho, že  plní plytké túžby ľudí po lepšom životnom štandarde a obviňujú ho tak  z materializmu.

Cieľom súčasných politík nie je zachovať kapitalizmus, ale nahradiť ho zmiešanou ekonomikou. Predpokladá sa, že táto „tretia cesta“ je ďaleko od kapitalizmu aj od socializmu, zachováva výhody oboch systémov a vyhýba sa nevýhodám oboch.

Je tiež dôležité odlíšiť socializmus a intervencionizmus. Na rozdiel od socializmu, intervencionizmus nechce úplne zrušiť trh, ale snaží sa ho riadiť a regulovať. Metódy intervencionizmu sú však odsúdené na neúspech – opatrenia intervencionizmu zákonite prinášajú horší stav v porovnaní s predchádzajúcim, takže vyžadujú ďalšie zásahy. Dnešná doba čelí vážnym ekonomickým problémom. Nie sú to však problémy kapitalizmu, ale intervencionizmu.

Intervencionisti nepristupujú k štúdiu ekonómie s vedeckou nezaujatosťou. Väčšina z nich je vedená závisťou k tým, ktorých príjmy sú vyššie, ako tie ich. Podľa intervencionistov je samotná existencia ziskov sporná. Nechápu, že zisk a strata sú nástroje, ktorými zákazníci držia pevne opraty podnikateľských aktivít. Práve vďaka zisku a strate sú zákazníci zvrchovaní. Je absurdné stavať výrobu pre zisk do rozporu s výrobou pre užitočnosť. Na skutočnom trhu môže človek dosiahnuť zisk len vtedy, keď poskytne zákazníkom veci, ktoré požadujú. Zisk a strata odoberajú prostriedky výroby z rúk neefektívnych a dávajú ich do rúk efektívnych. Robia vplyvnejšími ľudí, ktorí sú úspešní v produkovaní komodít, po ktorých ľudia túžia.

Diktátorský, nedemokratický a socialistický charakter intervencionizmu

Trh je demokraciou, v ktorej každý cent dáva hlasovacie právo. Je pravdou, že rôzni jedinci majú rôznu váhu pri hlasovaní. Bohatší človek má viac hlasov ako chudobnejší. Ale to, že je človek v trhovej ekonomike bohatý, je už výsledkom predchádzajúceho hlasovania. Jediná možnosť, ako získať bohatstvo a udržať si ho, je slúžiť zákazníkom najlepším a najlacnejším spôsobom. Sú to zákazníci, ktorí robia chudobných bohatými a bohatých chudobnými. Sú to zákazníci, ktorí určujú vyššie mzdy filmovým hviezdam a spevákom , ako napr. robotníkom alebo účtovníkom.

Každý človek môže slobodne nesúhlasiť s výsledkom volebnej kampane alebo trhového procesu. Ale v demokracii nemá inú možnosť, ako ľudí presvedčiť. Ak by niekto povedal: „Nemám rád starostu zvoleného väčšinou, a preto žiadam vládu, aby ho nahradila človekom, ktorého preferujem“, ťažko by ho niekto nazýval demokratom. No ak sú rovnaké tvrdenia vznesené z hľadiska trhu, väčšina ľudí je príliš obmedzená na to, aby v tom videli tieto diktátorské túžby.

Zákazníci rozhodli o príjme výrobcu topánok, filmovej hviezdy a robotníka. Kto je Profesor X, aby chcel zvrhnúť ich rozhodnutie? Ak by nebol diktátor, nežiadal by o pomoc vládu, ale presviedčal by ľudí, aby zvýšili dopyt po výrobkoch od robotníkov a znížili dopyt po topánkach a filmoch.

Všetky tie reči: štát by mal spraviť toto alebo tamto, v konečnom dôsledku znamenajú: polícia by mala donútiť zákazníkov správať sa inak, ako by sa správali spontánne. Návrhy, že by sme mali zvýšiť ceny poľnohospodárskych produktov, zvýšiť mzdy a znížiť zisky, pod slovom „my“ myslia políciu. A aj tak autori týchto projektov namietajú, že oni plánujú dosiahnutie slobody a demokracie.

Rozhodovanie teda nie je medzi automatickými silami a plánovanou činnosťou. Rozhodovanie je medzi demokratickým procesom trhu, v ktorom každý jednotlivec má svoj podiel a medzi výlučnou vládou diktátorského orgánu. To, čo navrhujú plánovači, je v skutočnosti nahradenie ich vlastných plánov za plány jednotlivcov. Plánovač je teda potenciálny diktátor, ktorý chce pripraviť všetkých ľudí o možnosť plánovať a konať podľa ich vlastných plánov.

Keď boli ľudia oddaní idei toho, že v sfére náboženstva musí byť prijatý iba jeden plán, nasledovali krvavé vojny. S príchodom náboženskej slobody vojny ustali. Trhová ekonomika zabezpečuje mierovú spoluprácu preto, lebo nepoužíva donútenie pri ekonomických plánoch občanov. Ak jeden hlavný plán nahrádza plány každého občana, musí nastať nekonečný boj. Tí, ktorí nesúhlasia s plánom diktátora, nemajú žiadne iné prostriedky, iba poraziť despotu silou zbraní.

Oslobodenie démonov

História ľudstva je históriou ideí. Sú to idey, teórie a doktríny, ktoré odjakživa riadili ľudské konanie, určovali konečné ciele, ku ktorým ľudia mierili a spôsob, akými tieto ciele dosahovali. To, čo je nazývané „prelom v histórii“ je len stav, keď na scénu prišli sily, ktoré boli v pohybe za oponou už dlhý čas. V tomto zmysle bolo Leninovo prevzatie moci v októbri 1917 určite prelomom v dejinách ľudstva. Ale jeho význam sa markantne  líšilod toho, ktorý mu prikladajú komunisti. Skutočným významom leninovej revolúcie bolo presadenie princípu neobmedzeného násilia a útlaku. Jednalo sa  o popretie všetkých ideálov, ktoré po tri tisícročia viedli západnú civilizáciu.

Sovietske víťazstvo zohralo len menšiu rolu v evolúcii k socializmu. Oveľa väčší dopad mali pro-socialistické politiky strednej a západnej Európy. Bismarckov systém sociálneho zabezpečenia bol dôležitejším krokom na ceste k socializmu ako znárodnenie zaostalých ruských manufaktúr. Pruské železnice poskytli príklad toho ako sa vládou riadený podnik dokáže, aspoň na určitý čas, vyhnúť finančnému zlyhaniu. Podobne britské prijatie dôležitých častí nemeckého sociálneho systému v roku 1914. Vo všetkých priemyselných krajinách boli vlády oddané intervencionistickým politikám, ktoré  smerovali k socializmu.

Učenie sovietskych skúseností

Ak by história mohla niečo dokázať, dokázala by, že súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov je nevyhnutnou podmienkou pre materiálny blahobyt. Len národy oddané tomuto princípu sa pozdvihli z biedy a vytvorili vedu, umenie a literatúru. Napriek tomu len málo ľudí topovažuje za dostatočné odmietnutie socialistického programu.

Základnou námietkou voči uskutočniteľnosti socializmu je nemožnosť ekonomickej kalkulácie. Kde nie sú trhové ceny výrobných prostriedkov, tam je nemožné kalkulovať pri plánovaní budúceho konania a posudzovaní výsledku minulého konania. Socialistický systém jednoducho nevie, či to, čo plánuje a uskutočňuje, je najvhodnejší prostriedok pre dosiahnutie stanovených cieľov. V chaose tak bude mrhať vzácnymi výrobnými prostriedkami, ako materiálnymi, tak ľudskými (prácou).

Sovieti fungovali vo svete, ktorý z veľkej časti lipol na trhovej ekonomike. Svoje kalkulácie tak vytvárali na základe cien, ktoré už boli stanovené v zahraničí. Bez pomoci týchto cien by ich konanie bolo bezcieľne a nemožné plánovať.

Ďalšou námietkou voči socializmu je to, že ide o  menej efektívny spôsob výroby, ktorý naruší produktivitu práce. V dôsledku toho bude životný štandard más v porovnaní s podmienkami v kapitalizme nízky. A skutočne – životný štandard ruských más je oveľa nižší, ako ľudí krajiny, ktorá je považovaná za vzor kapitalizmu – USA. Ak by sme sovietsky režim brali ako experiment, museli by sme konštatovať, že tento experiment jasne preukázal nadradenosť kapitalizmu nad socializmom.

Niektorí komunisti obhajovali potláčanie osobných slobôd ľudí tvrdením, že ľudia v Rusku nikdy nemali skutočné osobné slobody. Čo však  komunisti nevedeli vysvetliť je, ako tieto slobody mohli chýbať aj v stave všemocnosti vlády. Osobná sloboda je však nemožná v prípade ekonomickej neslobody.

Sloboda tlače je iluzórna, keď vláda vlastní a spravuje tlačiarenské závody a vydavateľstvá a nakoniec rozhoduje o tom, čo vytlačené bude a čo nebude. Právo na zhromažďovanie je márne, ak vláda vlastní všetky verejné priestranstvá a rozhoduje, na aký účel majú byť použité. A tak je to aj s ostatnými slobodami. Ako povedal Trotsky – „V krajine, kde je jediným zamestnávateľom štát, opozícia znamená smrť pomalým vyhladovaním.“

Údajná nevyhnutnosť socializmu

Mnohí ľudia veria, že nástup totalitarizmu je nevyhnutný. Väčšine ľudí chýba intelektuálna schopnosť a guráž odporovať populárnemu hnutiu, nech už je akokoľvek chybné. Samotná kritika a stratégia „príkazu a zákazu“ je však  v rozpore s niektorými časťami socializmu. Človek neodmietne socializmus tým, že zamedzí prístup socialistov k umeniu, literatúre alebo náboženstvu. Tí, ktorí vinia boľševizmus alebo nacizmus len za ich protikresťanské sklony, implicitne schvaľujú zvyšok ich krvavých plánov.

Na druhej strane však je hlúposť chváliť totalitné režimy za ich údajné úspechy, ktoré nemajú súvislosť s ich politickými a ekonomickými princípmi. Je otázne, či sú správne postrehy, že vo fašistickom Taliansku chodili vlaky vždy načas a populácia ploštíc v druhotriednych hoteloch klesala. Pre problém fašizmu totiž tieto záležitosti nepredstavujú žiadnu dôležitosť. Krása sovietskych baletiek nemala nič s masovými vraždami odporcami režimu.

Socialistická propaganda sa však nikdy nestretla so skutočnou opozíciou. Univerzity boli ovládané prevažne socialistickými a intervencionistickými teoretikmi, a to aj v anglosaských krajinách. Politici a štátnici mali vlažný postoj k obhajobe slobody. Politika ustupovania, tak kritizovaná nacistoami či fašistami, bola všeobecne praktikovaná po desaťročia voči všetkým druhom socializmu. Práve to spôsobilo, že nové generácie pokladajú víťazstvo socializmu  za nevyhnutné. Na zastavenie tohto trendu je potrebná morálna guráž a zdravý rozum.