Ekonomika, ekonomická situácia a ekonomické údaje vybraných krajín.

Murray Rothbard – Peníze v rukou státu | Jak vláda zničila naše peníze

Murray Rothbard – Peníze v rukou státu Murray Rothbard vo svojej knihe Peníze v rukou státu predstavuje úlohu peňazí v ekonomike. Zaoberá sa vznikom peňazí od úplných počiatkov barterovej ekonomiky až po dnešný stav nekrytých papierových peňazí a centrálnych bánk. Murray Rothbard tiež vyvracia viaceré mýty ohľadom fungovania peňazí. Tými sú napríklad údajná škodlivosť hromadenia peňazí, existencia „správnej“ ponuky peňazí, nevyhnutnosť existencie centrálnej banky a iné. Táto kontroverzná kniha svojim čitateľom ukazuje úplne iný pohľad na to, ako vlastne peniaze fungujú.

Excerpt knihy “Peníze v rukou státu” od autora Murray Rothbard je vám dostupný aj vo formáte PDF a ePub. Pre downloadnutie kliknite na vybranú ikonku.
Ekonomické knihy na downloadnutie ePub formáteEkonomické knihy na stiahnutie PDF formáte
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Zakúpiť knihu Peníze v rukou státu >>

Predhovor:

Centrálne bankovníctvo – iluzórny „výdobytok“ civilizácie.
(Dan Šťastný, Jozef Šíma)

V roku 1628 publikoval William Harvey svoju prácu o krvnom obehu v ľudskom tele. O dve desaťročia neskôr označil jeho krajan William Potter za životodarnú krv spoločnosti práve peniaze. Z toho si vyvodil vlastné závery – čím viac krvi, tým viac života – čim viac peňazí, tým väčšia produkcia! Napriek tomu, že podobné analógie často krát vedú ku katastrofálnym dôsledkom, peniaze jednoznačne sú zdrojom pokroku. Sú však tiež nástrojom, ktorý vláde pomohol narásť za relatívne krátku dobu na dnešné mohutné rozmery.

Ako „podniká“ centrálna banka?

V tejto časti Dan Šťastný a Jozef Šíma píšu o tom, že napriek všetkým zložitým procesom, ktoré obklopujú činnosť centrálnych bánk, je ich práca v podstate veľmi jednoduchá a spočíva v podstate len z „vytvárania peňazí z ničoho“, hoci je to robené veľmi sofistikovaným spôsobom. „Podnikanie“ centrálnej banky je tak jediným podnikateľským odvetvím, ktoré môže existovať výlučne len vďaka štátnemu monopolu – nikto by peniaze nezískaval prácou, keby mal možnosť ich jednoducho „vytlačiť.“ Centrálna banka teda na rozdiel od ostatných odvetví podnikania nevytvára žiadne nové hodnoty alebo bohatstvo, ale ich len prerozdeľuje. Na to jej slúži štátna licencia na falšovanie peňazí – vďaka ktorej je jediným subjektom, ktorý môže beztrestne vytvárať nové peniaze.

Štátny monopol na výrobu užitočnej veci (napr. poskytovanie poštových služieb) je zdrojom monopolného zisku a má tendenciu viesť k plytvaniu zdrojov, a tak tiež k vyšším cenám. Štátny monopol na zavrhnutiahodné aktivity, ako je napríklad falšovanie peňazí, alebo inak povedané vytváranie peňazí z ničoho, je však už úplnou pohromou. Nielenže predstavuje fatálne narušenie trhovej koordinácie, ale vedie tiež k ešte rozsiahlejšiemu a systematickejšiemu prerozdeľovaniu bohatstva od produktívnych členov spoločnosti smerom k neproduktívnym.

Ako sa centrálna banka „stará“ o menu?

Bez ideologických predsudkov sa autori vracajú do histórie, aby sa pozreli na jeden z hlavných cieľov vytvorenia centrálnej banky – udržiavanie stability meny. Ak je teda hlavným poslaním centrálnych bánk práve táto stabilita meny, zákonite by mala byť mena stabilnejšia, ako pred vytvorením centrálnych bánk. Ako však môžeme vidieť na grafe nižšie, skutočne nič nemôže byť ďalej od pravdy.

Vývoj cenovej hladiny v rokoch 1800 – 2009*

Na grafe Vývoja cenovej hladiny vidíme, že spotrebiteľské ceny postupne od roku 1800 do roku 1913 klesali.

Zdroj: Matterhorn Asset Management 

Na grafe môžeme vidieť, že spotrebiteľské ceny postupne od roku 1800 do roku 1913 klesali. Výnimkou bolo obdobie Americkej občianskej vojny, kedy americká vláda financovala vojnové výdavky tlačením veľkého množstva štátnych peňazí. To pomohlo víťazstvu Severu, ktorý bol oproti Juhu symbolom politickej centralizácie, papierových peňazí a vysokých ciel. Tlačenie peňazí tak pomohlo k tomu, aby sa presadil prístup, ktorý bol za výraznejšie väčšiu silu štátnej moci.

V roku 1913, po založení centrálnej banky, prišlo k prvému dlhodobému nárastu cenovej hladiny a od 70. rokov, po úplnom opustení zlatého štandardu, sa tempo nárastu cien výrazne zrýchlilo.

Keď teda chceme zhodnotiť stabilitu cenovej hladiny, môžeme vidieť, že po založení centrálnej banky bola na cenovej hladine stabilná len jediná vec – jej nepretržitý rast. Proti inflácii by tak centrálne banky mohli začať bojovať až vo chvíli, kedy by pochopili, že sú prakticky jej jediným zdrojom, a že by stačilo, keby prestali robiť to, čo robia – teda vytvárať peniaze. Tým by však popierali samotný zmysel svojej existencie.

Peniaze v slobodnej spoločnosti

Nepriama výmena

Rovnako, ako sa v prírode nachádza veľká rôznorodosť schopností a zdrojov, existuje tiež rôznorodosť v obchodovateľnosti tovarov. Po niektorých tovaroch je vyšší dopyt ako po iných, niektoré sú bez straty hodnoty deliteľné na malé časti, niektoré sú trvanlivejšie, niektoré sa lepšie prenášajú na veľké vzdialenosti. Čím častejšie sú tieto tovary používané ako prostriedky výmeny, tým viac po nich rastie dopyt, a stávajú sa tak ešte viac obchodovateľnými.  Nakoniec sú ako všeobecné prostriedky výmeny používané jeden alebo dva tovary, a tie nazývame peniaze.

V minulosti bolo na tento účel používané množstvo druhov tovaru – tabak vo Virgínii, cukor v Západnej Indii, dobytok v starovekom Egypte a iné. V priebehu storočí sa na trhu presadili ako peniaze dve komodity – zlato a striebro, ktoré vytlačili ostatné tovary. Obe majú jedinečnú obchodovateľnosť, je po nich ako po surovine na výrobu šperkov vysoký dopyt a majú tiež ďalšie nutné vlastnosti. Nech už bolo dôvodom čokoľvek, slobodný trh objavil, že zlato a striebro sú najefektívnejšími peniazmi.

Peňažná jednotka

Rovnaký pôvod vzniku by sme mohli aj dnes nájsť pri všetkých najznámejších menách. Mená týchto mien znamenali jednoducho váhové jednotky, ktoré tak hovorili o množstve drahého kovu v minciach. Britská „libra šterlingov“ tak pôvodne znamenala množstvo striebra s hmotnosťou jednej libry. Dolár bol definovaný ako meno pre približne 1/20 unce zlata. Keďže bola váha týchto mincí a výmenné pomery medzi zlatom a striebrom presne definované, bolo by zavádzajúce hovoriť o výmenných kurzoch medzi nimi. Išlo jednoducho o prevod jednotiek, podobne ako napríklad z gramov na kilogramy alebo na trojské unce.

Súkromné razenie mincí

Myšlienka súkromného razenia mincí sa môže dnes väčšine ľudí zdať veľmi zvláštna, keďže ľudia sa pozerajú na razbu mincí ako na „nutnú podmienku suverenity“, a teda niečo, čo môže robiť len vláda. Ako by ale fungovalo súkromné razenie mincí? Razenie mincí by fungovalo ako každé iné podnikanie. Každá mincovňa by sa snažila vyrábať mince s takou veľkosťou a tvarom, ktoré najlepšie uspokoja potreby zákazníkov. Cena razenia by sa stanovila na trhu v procese slobodnej konkurencie.

Medzi štandardné námietky patrí, že by bolo zložité vážiť a skúšať rýdzosť každého kúsku zlata pri každej transakcii. Súkromným mincovniam by však nič nebránilo v tom, aby mince puncovali a poskytovali pri nich záruku na hmotnosť a rýdzosť. Súkromné mincovne môžu zaručiť kvalitu mincí prinajmenšom tak dobre, ako štátne mincovne. Ľudia by používali mince tých mincovní, ktoré by si svojou kvalitou vybudovali najlepšiu povesť.

Druhou námietkou je hrozba falšovania mincí. Tomuto by však mohla vláda predchádzať a trestať podvody súkromných mincovní. Ak by vláda nedokázala zatknúť zločincov v systéme súkromného razenia mincí, ako by sme mohli očakávať, že tá istá vláda zabezpečí spoľahlivé razenie mincí, keď bude odstránené fungovanie súkromných podnikateľov na trhu a bude nastolený štátny monopol na razenie mincí? V takejto situácii by navyše vláda sama rozhodovala o tom, ako bude zaobchádzať s peniazmi – môže mince zľahčovať, falšovať, alebo sa správať ako akýkoľvek iný podvodník na trhu s mincami. História tejto obave dáva za pravdu. Tento argument je navyše absurdný – jeho zástancovia doslova hovoria, že štát musí znárodniť všetok majetok, aby zabránil druhým kradnúť.

Na garancii kvality sú navyše založené celé odvetvia moderného podnikania. Lekárne predávajú lieky v nádobe po 30 ml, mäsiar predáva kilo hovädzieho mäsa. Kupujúci očakáva, že kvalita predávaného tovaru bude presne taká, ako je udávaná. A rovnako je to v tisícoch a tisícoch špecializovaných životne dôležitých priemyselných výrobkov, ktoré musia spĺňať prísne štandardy a technické podmienky. Kupujúci „dvanástky“ skrutky musí dosť presne „dvanástku“ skrutku, a nie len „desiatku“. Napriek tomu len málokto volá po znárodnení nástrojárskeho priemyslu a v modernej trhovej ekonomike sa napriek nespočetnému množstvu zložitých transakcií s podvodmi stretávame len zriedka, a tieto sú, aspoň teoreticky, stíhané.

„Správna“ ponuka peňazí

Ďalším problémom, ktorý vidia zástancovia centrálneho plánovania peňazí, je udržiavanie „správnej“ ponuky peňazí. Aká ponuka peňazí je však tá správna? Postupne sa objavilo viacero kritérií. Hovorilo sa, že by sa množstvo peňazí malo meniť podľa počtu obyvateľov, podľa rozsahu obchodov, podľa množstva vyrobeného tovaru, tak, aby bola udržaná „konštantná cenová hladina“, a podobne.

Na druhej strane sú však zástancovia voľného trhu, ktorí nevidia zmysel v samotnom zvyšovaní ponuky peňazí. Preto by sa mohli stretnúť s kritikou typu: „Dobre, ale ak teda nemá zmysel zvyšovať ponuku peňazí, nepredstavuje ťažba zlata plytvanie zdrojmi? Nemala by sa vláda snažiť držať ponuku peňazí nezmenenú a zakázať ťažbu nového zlata?“ Táto výhrada ale zabúda na jednu dôležitú vec. Zlato nie je len peniazmi, ale je tiež komoditou. Nárast ponuky zlata nemusí priniesť žiadny prospech v menovej oblasti, prináša však pozitívne efekty v nemenovej oblasti, teda napríklad pri výrobe šperkov, v medicíne, v priemysle, atď.

Môžeme teda prísť k záveru, že najlepšie je nechať na trhu, aby rozhodol o veľkosti ponuky peňazí, podobne, ako je to pri iných tovaroch. Okrem všeobecných morálnych a ekonomických výhod, ktoré má sloboda oproti donúteniu, nebude žiadna nariadená veľkosť ponuky peňazí fungovať lepšie, ako iná veľkosť, a trh tak o ponuke zlata rozhodne na základe jeho relatívnej schopnosti uspokojovať priania spotrebiteľov v porovnaní s ostatnými produktívnymi využitiami.

Problém „hromadenia peňazí“

Kritici slobody v menovej oblasti však majú ďalšiu výhradu, a tým je hromadenie peňazí (hoarding). Hovoria o obraze sebeckého starého lakomca, ktorý možno úplne iracionálne, a možno zo zlého úmyslu, nezmyselne hromadí zlato v pivniciach alebo pokladniciach, a tým poškodzuje peňažný obeh a obchod a spôsobuje krízy a ďalšie problémy. Je ale hromadenie peňazí skutočne také nebezpečné?

Výsledkom menšieho množstva peňazí v obehu by bolo to, že zvyšné peniaze by mali väčšiu hodnotu, a teda aj väčšiu kúpnu silu. Úžitok peňazí spočíva v ich výmennej hodnote, ale tento úžitok nemusí byť nutne viazaný na zmenu v danom okamihu v súčasnosti. Peniaze sú tak rovnako užitočné, keď ležia „nevyužité“, ako hotovosť nejakého človeka, či dokonca „hromadené“ v pivnici lakomca.

Je potrebné stabilizovať cenovú hladinu?

Niektorí teoretici hovoria, že je potrebné zachovať stabilnú cenovú hladinu, keďže peniaze by mali byť „metrom“, ktorého dĺžka sa nemení. Pre tento dôvod má byť potrebné, aby peniaze spravovala vláda. Malo by to pomôcť napríklad vzťahom dlžníkov a veriteľov, ktorí by sa tak mohli zabezpečiť proti budúcej zmene kúpnej sily. Takéto niečo je však možné zabezpečiť aj na trhu – stačí si zabezpečiť zmenu výšky splátok podľa určitého indexného čísla, ktoré bude vyjadrovať zmenu hodnoty peňazí. Koniec koncov, cena peňazí sa nelíši od ostatných cien na trhu. Keď sa všetky ostatné ceny menia podľa zmien v dopyte jednotlivcov, prečo by to nemalo platiť pre cenu peňazí?

Peňažné depozitáre

Predpokladajme, že by na trhu vznikli jedny peniaze – zlato. Ich používanie však je v bežnom styku nepraktické. Voľný trh si však poradí aj s týmto problémom. Zlato musí byť v prvom rade na určitom mieste skladované. Keďže špecializácia je najefektívnejším spôsobom poskytovania služieb, existovali by firmy, ktoré by sa špecializovali práve na poskytovanie služieb úschovy zlata. Pri transakciách by tak nemuseli byť priamo používané zlaté mince, ale stačili by potvrdenia o úschove zlata (poznámka – v dnešnej dobe všade dostupného internetu by to bolo jednoduchšie, ako kedykoľvek predtým). Z ekonomického hľadiska teda neexistuje rozdiel medzi bankovkou a bankovým depozitom.

Používanie peňažných substitútov samé o sebe neznamená, že sa zväčší objem peňazí v obehu. Pri 100% rezervách (teda každý peňažný substitút je na 100% krytý zodpovedajúcim množstvom skutočných peňazí) by tak mohli takéto úschovne (banky) zarábať peniaze za uchovávanie tohto tovaru (peňazí) rovnako, ako akýkoľvek iný sklad. Zložitejšie to však je pri bankovníctve s čiastočnými rezervami. V histórii len zriedka vydržalo 100%-né krytie dlhodobo. Banky láka možnosť vydať viac substitútov peňazí, ako je skutočných peňazí. Tieto nové potvrdenia ďalej banka môže používať na poskytovanie pôžičiek, logicky však nie sú kryté ničím. Banka je tak fakticky nesolventná.

Pseudopotvrdenia následne zvyšujú množstvo peňazí v obehu, čím znižujú ich hodnotu. Pri nadmernom náraste vydávania pseudopotvrdení sa zákazníci bánk začínajú obávať o svoje skutočne uložené zlato a v skutočne slobodnej spoločnosti by tak mohli vznikať rôzne „protibankové ligy“, ktoré by presviedčali klientov bánk k výberu peňazí, pokiaľ je ešte čas. Inak povedané – tieto asociácie by vyzývali ľudí k „runu“ na banku, čo je stav, keď má množstvo klientov podozrenie, že dochádza k nejakým neprávostiam a žiadajú o vydanie svojho majetku. Práve dôvera ľudí v banku je tak limitom pri vydávaní nekrytých potvrdení za stavu bankovníctva čiastočných rezerv.

 

Miešanie sa štátu do oblasti peňazí

Príjmy pre vládu

Vláda môže získavať svoje príjmy zdaňovaním. Zdaňovanie však je nepopulárne a v menej pokojných dobách často viedol k revolúciám. Naproti tomu falšovanie peňazí – vytváranie peňazí z ničoho, umožňuje vyvlastňovať zdroje oveľa rafinovanejšie a takmer bez povšimnutia. Inflácia je potom len iný výraz pre falšovanie peňazí. Snaha o infláciu je zabudovaná v samotnej podstate štátu, pričom inflácia je len inou, veľmi nebezpečnou formou zdaňovania.

Ekonomické dopady inflácie

Aby sme pochopili následky inflácie, musíme sa zamyslieť nad tým, čo sa deje pri zväčšení ponuky peňazí. Predstavme si, že v ekonomike je 10 000 uncí zlata a falšovatelia vytvoria z ničoho ďalších 2 000 „uncí“ zlata. Ako prví samozrejme zarobia samotní falšovatelia – ktorí nakupujú za nové peniaze. Ďalej zarobia obchodníci, ktorí dané peniaze utŕžia, a takto krok za krokom prenikajú peniaze do ekonomiky.

Ako však tieto peniaze putujú v ekonomike, postupne dvíhajú ceny, keďže tieto peniaze nerobia nič iné, ako „riedia“ kúpnu silu zvyšných peňazí. Tí, čo sú k novým peniazom najbližšie tak zarobia najviac, no tí, čo sú od nich najďalej, na tejto inflácii najviac stratia, keďže musia platiť vyššie ceny bez toho, aby mali zodpovedajúco vyššie tržby. Inflácia teda neprispieva k vyššiemu blahobytu, len k prerozdeľovaniu zdrojov – od skorších príjemcov nových peňazí k neskorším príjemcom.

Inflácia však má aj ďalšie katastrofické následky – narúša základ ekonomiky – ekonomickú kalkuláciu. Keďže ceny nestúpajú rovnomerne, ani rovnakým tempom, podnikateľ môže mať problém rozlíšiť trvalé zmeny od prechodných zmien a skutočné náklady na podnikanie. Podnikateľ napríklad môže mať v účtovníctve aktíva v hodnote, ktorú za ne zaplatil, no inflácia zvýši náklady na nahradenie týchto aktív a podnikateľ tak môže mať účtovne nadhodnotené zisky. Namiesto zdanlivej prosperity tak môže v skutočnosti dochádzať k spotrebe jeho kapitálu.

Spolu s infláciou často krát dochádza k poklesu kvality tovarov a služieb, keďže spotrebitelia sa nárastu cien bránia menej, ako zhoršeniu kvality. Inflácia navyše pokutuje sporivosť a požičiavanie, zatiaľ čo motivuje ľudí k žitiu na dlh. Toto vytvára falošný pocit prosperity, no v skutočnosti sa všeobecná životná úroveň znižuje. Posledným dôsledkom inflácie je tzv. „hospodársky cyklus“.

Nútený monopol

Prvým krokom, ktorý vlády podnikli pre zabezpečenie príjmov z falšovania peňazí, bolo vyhradenie si monopolu na razbu mincí. Na mince bola vyrazená podoba panovníka, a tieto mince mali byť znakom „suverenity“. Vlády často krát monopol obhajovali ako „ochranu“ pred zľahčovaním mincí súkromných mincovní. Realita v prípade vlád však bola presne opačná a rýchle a podstatné zľahčovanie mincí sa stalo charakteristickým znakom v takmer všetkých krajinách Európy.

Ukážkovým príkladom je dinár, ktorý používali Saracéni v Španielsku. Na konci 7. storočia tento dinár predstavoval 65 gránov zlata. Ešte v polovici 12. storočia stále dinár obsahoval 60 gránov zlata. No už na počiatku 13. storočia to bolo len 14 gránov a už čoskoro bola táto minca taká ľahká, že nemohla zostať v obehu, tak bola nahradená striebornou mincou. No táto minca bola tiež zľahčovaná, až v 15. storočí predstavovala iba 1,5 gránu striebra, čo bolo znova málo na to, aby mohla zostať v obehu.

Neobmedzené falšovanie peňazí vládou však bolo úplné až vtedy, keď sa do centra diania dostali peňažné substitúty. Vynález papierových peňazí a bankových depozít mal svoje výhody, no vláde otvoril cestu k úplnému ovládnutiu peňazí, a teda k úplnému ovládnutiu ekonomického systému.

Vláda však môže prispievať k inflácii aj nepriamo – tým, že bankám udelí špeciálne privilégium toho, že nebudú musieť plniť svoje záväzky a budú môcť pokračovať v pôsobení na trhu. Bankám môže byť povolené odmietnuť výmenu peňažných substitútov za peniaze, čo bolo nazývané napríklad „pozastavením zmeniteľnosti za kov“.

V USA sa stalo masové pozastavovanie zmeniteľnosti takmer tradíciou v prípade bankových problémov. Začalo v roku 1812, v období vojny. Vtedy banky požičali vláde veľké množstvo peňazí, kvôli ktorým vydali nové papierové peniaze. V dôsledku vysokej inflácie však tieto banky boli zaplavené žiadosťami o zámenu papierových peňazí za kov, v dôsledku čoho vláda udelila týmto bankám privilégium toho, že tieto žiadosti nemuseli až do roku 1814 splniť.

Toto bol precedens pre ďalšie pozastavenia zmeniteľnosti v rokoch 1819, 1837, 1857, atď. V dôsledku tohto implicitného ručenia vlády si banky uvedomili, že sa v prípade zlého hospodárenia nemusia obávať krachu, a to viedlo k ďalšej inflácii a „divokému bankovníctvu“. Autori, ktorí poukazujú na USA 19. storočia ako na hrozivý príklad „slobodného bankovníctva“ si tak neuvedomujú tieto skutočnosti (poznámka: mohli by sme tiež povedať, že išlo o predchodcov dnešných bailoutov).

Centrálne bankovníctvo – odstránenie prekážok k inflácii a riadenie inflácie

Centrálne bankovníctvo je v súčasnosti zaraďované medzi rovnaké kategórie, ako je moderná kanalizácia alebo dobrá cesta: každá ekonomika, ktorá ich nemá je „zaostalá“ alebo „primitívna“. Centrálna banka si udržuje svoju rozhodovaciu pozíciu vďaka vládou udelenému monopolu na vydávanie peňazí, čo je kľúčom k moci, o ktorom sa často nehovorí.

Ako presne vykonáva centrálna banka úlohu regulátora súkromných bánk? Určovaním povinných rezerv ich depozitných účtov u centrálnej banky. Banky tak udržiavajú minimálny stanovený pomer rezerv k svojim celkovým záväzkom vyplývajúcim z depozít. Znižovaním rezervného pomeru môže centrálna banka umožňovať infláciu – ak je rezervný pomer 1/10, potom pri depozitách vo výške 10 miliónov dolárov banky môžu vytvoriť infláciu vo výške 100 miliónov dolárov. Keďže vláda skomplikovala krach bánk, banky sa budú snažiť „požičiavať“ toľko, koľko len budú môcť.

 

Rozpad západného menového systému

Po tom, ako boli problémy menového systému na chvíľu utíšené záchrannými balíčkami, vlády začnú vyhlasovať, že tento systém bol postavený pevne na nohy a problémy boli zažehnané. Americký prezident Nixon napríklad Smithsoniánsku dohodu z 18. decembra 1971 nazval „najväčšou menovou dohodou v dejinách ľudstva“, no už o rok neskôr sa tento systém zrútil. Každé ďalšie „riešenie“ sa tak rozpadá skôr, ako predchádzajúce (poznámka: podobnosť s riešením krízy eura nie je náhodná).

Fáza I: Klasický zlatý štandard, 1815 – 1914

Obdobie „klasického“ zlatého štandardu môžeme označiť ako zlatý vek. Všetky národné meny (dolár, libra, frank, atď.) predstavovali len mená istej, presne určenej hmotnosti zlata. Dolár bol napr. definovaný ako 1/20 unce zlata, libra o niečo málo menej ako ¼ unce zlata, atď. „Výmenné pomery“ medzi jednotlivými menami tak boli pevne dané, nie však nariadením vlády, ale z rovnakého dôvodu, kvôli ktorému je hmotnosť jednej libry definovaná ako 16 uncí. Prakticky spoločná mena tak uľahčovala slobodný obchod, investície a cestovaní v rámci celej obchodnej a menovej oblasti.

Tento zlatý štandard však nebol dokonalý a jeho chyby umožnili vznik hospodárskych cyklov. Tieto chyby boli spôsobené zásahmi vlád do menového systému – vytvorenie vládneho monopolu na razbu mincí, prijatie ustanovenia o zákonnom platidle, vytvorenie papierových peňazí a ustanovenie inflačného bankovníctva podporovaného všetkými vládami. Napriek tomu však išlo o doteraz najlepší menový systém, aký kedy uzrel svetlo sveta.

Fáza II: 1. sv. vojna a nasledujúce obdobie

Ak tento menový systém fungoval tak dobre, prečo sa rozpadol? Dôvodom je zneužitie dôvery vlády, že bude dodržovať svoje záväzky a libry, doláre, franky, atď. budú vždy zameniteľné za zlato. Aby vlády mohli zahájiť obrovské vojenské ťaženie najväčšej vojny, akú dovtedy ľudstvo poznalo, museli uskutočniť infláciu vlastných peňazí (výnimkou boli len USA, ktoré vstúpili do vojny neskôr).

V dôsledku tohto vlády krátko po vstupe do vojny opustili zlatý štandard. Celý svet tak trpel v systéme voľne pohybujúcich sa výmenných kurzov, odvetvových devalvácií, súbojov menových blokov, devízových regulácií, ciel a kvót. Na celom svete tak zavládol menový chaos, ktorý nasledoval rozpad medzinárodného obchodu a investícií.

Fáza III: Štandard zlatej devízy (Británia a Spojené štáty), 1926-1931

Britská libra bola tradične definovaná ako hmotnosť zlata, ktorá zodpovedala 4,86 dolárom. Vojnová inflácia však tento pomer na devízovom trhu zmenila na pomer cca 3,5 dolárov. Rozumné by bolo, keby sa Británia k zlatému štandardu vrátila pri tejto hodnote. Kvôli zachovaniu britskej národnej „prestíže“ však vláda učinila nerozumný krok a vrátila sa k starej parite vo výške 4,86 dolárov za libru. Aby takéto niečo bolo možné, britská vláda by musela učiniť drastickú defláciu, čo však z politických dôvodov nepripadalo do úvahy, keďže Briti chceli aj naďalej pokračovať v inflácii.

Riešením bolo vytvorenie medzinárodného menového štandardu, ktorý mal tvar obrátenej pyramídy – na vrchu pyramídy stálo zlato, to bolo zameniteľné za doláre a pod ním boli libry, ktoré boli zameniteľné ako za doláre, tak za zlato. Tento štandard však nebol udržateľný. Účet nakoniec musel niekto zaplatiť a jeho výška bola v dôsledku dĺžky trvania inflácie katastrofálna. Zostatky libier sa hromadili vo Francúzsku, USA a inde a ku krachu stačila aj menšia strata dôvery. Presne to sa stalo v roku 1931. Británia následne tento systém opustila a v jej rozhodnutí ju nasledovali aj ostatné krajiny.

Fáza IV: Nekryté peniaze s voľne pohybujúcimi sa kurzami, 1931-1945

Svet sa opäť ocitol v chaose, aký nastal po 1. svetovej vojne. Medzinárodný obchod a investície v podstate vymizli. Minister zahraničia USA Cordell Hull opakovane poukazoval na to, že práve tieto hospodárske a menové konflikty 30. rokov boli hlavným dôvodom 2. svetovej vojny. USA ešte zostali pri zlatom štandarde 2 roky, a potom ho v rokoch 1933-34 opustili. Nepatrná väzba na zlato však zostala zachovaná – zatiaľ čo vláda skonfiškovala občanom zlato a jeho vlastníctvo bolo zakázané, pre zahraničné vlády a centrálne banky bolo zlato aj naďalej zameniteľné v pomere 1/35 unce zlata za dolár.

Fáza V-VI: Brettonwoodska dohoda, nový štandard zlatej devízy (USA) a rozpad brettonwoodskeho systému, 1945-1971

Nový menový systém bol predstavený v americkom Bretton Woods v roku 1944 a ratifikovaný bol v júli 1945. Aj keď tento systém fungoval ďaleko lepšie, ako katastrofický „systém“ z 30. rokov, išlo len o iné inflačné usporiadanie typu štandardu zlatej devízy 20. rokov, ktoré tak bolo rovnako odsúdené na zánik. Medzi týmito dvoma systémami bol len jeden významný rozdiel – libra v ňom už nezohrávala žiadnu úlohu a úlohu jedinej kľúčovej meny tak prebral dolár. Jeho hodnota bola stanovená na 1/35 zlatej unce.

Keďže bol dolár umelo podhodnotený a ostatné meny umelo nadhodnotené, svet zažíval tzv. nedostatok dolárov. Toto bola výborná príležitosť pre americkú vládu, ktorá tak mala veľký priestor pre vykonávanie inflácie bez toho, aby musela čeliť jej následkom. Inflácia americkej vlády tak od 50. rokov začala obracať tok medzinárodného obchodu a deficit americkej platobnej bilancie narastal. Toto však po čase začalo znepokojovať krajiny západnej Európy a Japonsko, ktoré vykonávali nižšiu infláciu a boli nútené hromadiť doláre, ktoré už neboli podhodnotené, ale nadhodnotené.

Európa sa tak rozhodla využiť svoju zákonnú možnosť výmeny dolárov za zlato pri cene 35 dolárov za uncu. Od začiatku 50. rokov tak americká vláda dve desaťročia postupne strácala svoje zásoby zlata. Brettonwoodsky systém zlatej devízy, ktorý bol oslavovaný ako večný a nezničiteľný, sa nakoniec v roku 1968 začal rýchlo rozpadať.

Fáza VII: Koniec brettonwoodskeho systému: Pohyblivé kurzy papierových peňazí, august – december 1971

15. augusta americký prezident Nixon ukončil existenciu brettonwoodskeho systému a opustil zlatý štandard. Prvý krát v americkej histórii tak dolár bol menou bez akéhokoľvek krytia.

Fáza VIII: Smithsoniánska dohoda, december 1971 – február 1973

Smithsoniánska dohoda, oslavovaná Nixonom, stála na ešte menej pevných základoch ako štandard zlatej devízy v 20. rokoch. Krajiny sa opäť zaviazali k dodržiavaniu pevných výmenných kurzov, no tento krát bez zlata, ktorými by tieto peniaze boli kryté. Rozpad tak bol znova neodvratný, obzvlášť preto, že americká inflácia peňazí a cien, pokles dolára a deficity platobnej bilancie, aj naďalej pokračovali. Po roku a pár mesiacoch sa tak tento systém rozpadol.

Fáza IX: Voľne pohyblivé kurzy papierových mien, marec 1973 – ?

Svet sa opäť ocitol v systéme voľne pohyblivých kurzov papierových mien. Dolár aj naďalej padal, čo si pochvaľovali americkí exportéri. Iné krajiny však na toto reagovali odvetou – vlastnou infláciou, ktorá oslabila ich meny. Druhá strana mince pri znehodnocovaní peňazí však je drahší dovoz, drahšie dovolenky v zahraničí a zvýšenie cien domácich komodít v dôsledku zvýšeného dopytu zo zahraničia. Americkí exportéri tak mohli na slabej mene získať, no len na úkor amerických spotrebiteľov. Po opustení zlatého štandardu v roku 1971 navyše USA a zvyšok sveta trpeli najprudším a najdlhšie trvajúcim záchvatom inflácie v mierových dobách v celej histórii.

 

Doslov – Krásny nový svet papierových peňazí (Jörg Guido Hülsmann)

Ako Murray Rothbard ukázal vo svojej knihe, zmeny množstva peňazí v spoločnosti nemajú žiadny vplyv na zmenu, ktorú tieto peniaze umožňujú, len na presmerovanie tokov príjmov v spoločnosti. Zatiaľ čo v nerušenom trhovom prostredí by o toku príjmov rozhodovali spotrebitelia na základe vlastných preferencií, v dnešnom svete do tohto procesu vstupujú centrálne banky a čiastočne ho znemožňujú. Vďaka produkcii prakticky ľubovoľného množstva peňazí tak môžu neúspešné podniky prežívať na úkor všetkých občanov vďaka „likvidite“ poskytnutej centrálnou bankou. Na trhu sa vytvárajú prekážky, trh sa kartelizuje a štát má v rukách nástroj, vďaka ktorému sa môže na úkor svojich poddaných neustále rozrastať.

Koniec EMS a zrod Európskej centrálnej banky (ECB)

Po páde brettonwoodskeho systému sa tlačiarne v západných krajinách stali dôležitým zdrojom príjmov vlád. Štáty dodatočné príjmy nepoužili na zníženie daní alebo zadlženia, ale na financovanie ďalších výdavkov. Na konci 70. rokov sa však trend spolu so stabilizáciou výmenných kurzov obrátil a štáty tak prišli o veľké množstvo príjmov z tlačenia peňazí. Vládam tak zostali len dve riešenia – zvýšenie daní, ktoré však bolo nepopulárne a zvyšovanie štátneho dlhu. Z dôvodu menšej nepopulárnosti sa politici rozhodli pre zvyšovanie štátneho dlhu.

V priebehu 80. rokov však bolo čoraz jasnejšie, že štáty sa nemôžu zadlžovať donekonečna a skôr či neskôr sa zadlžovanie dostane na hranicu svojich možností. V rámci vtedajšieho menového systému EMS sa však vlády ešte stále nemohli vrátiť k väčšiemu tlačeniu peňazí, keďže v tomto boli brzdení konzervatívnejšou Bundesbankou (centrálna banka Nemecka). Tomuto malo napomôcť vytvorenie ECB a eurozóny.

Ekonomické a politické následky ECB a eura

Poznámka – v tejto časti autor píše o tom, aký osud môže čakať euro. Vzhľadom na to, že autor daný text písal na úplnom začiatku jednotnej európskej meny, je presnosť niektorých jeho predpovedí mrazivá.

Veľkou otázkou je budúca politika ECB. ECB a euro však boli vytvorené kvôli kolabovaniu starého systému v dôsledku vysokého zadlžovania jednotlivých krajín, no ECB tieto problémy nevyrieši, ale naopak, ešte ich vyostrí. Euro umožní poskytovanie nových úverov, no štáty nepodrobí disciplíne. Umožní zadlženiu štátov dosiahnuť výšky, ktoré narazia na jeho prirodzené hranice. Najneskôr v okamihu, keď nový centrálny štát nebude môcť získať ďalšie úvery, dôjde k návratu k inflačnej politike 70. rokov. Žiadne uistenia štátom platených zástancov európskej menovej únie na tom nemôžu nič zmeniť. Euro povedie k inflácii.

ECB a euro neprinesú len infláciu, ale podporia tiež centralizáciu politických inštitúcií. Je možné predpokladať, že národné štáty sa najprv dostanú do finančnej a neskôr aj politickej závislosti na novom centrálnom štáte. Ako budú členské štáty EÚ strácať úverovú dôveryhodnosť, budú dostávať aj menej úverov na svoj vlastný účet.

Namiesto toho bude musieť za úvery ručiť Európska komisia, ktorá vďaka svojim stanovám zostala doteraz prakticky nezadlžená. Je možné, že sa Komisia obmedzí na rolu ručiteľa. Je ale tiež predstaviteľné, že si bude sama brať úvery, aby takto získané peniaze sama použila v členských štátoch. (Poznámka – táto predpoveď autorovi vyšla, aj keď je technické uskutočnenie trochu iné. Namiesto ručenia EK ručia v záchranných mechanizmoch za lacné úvery pre problémové štáty všetky zúčastnené krajiny.)

ECB a euro tak prinesú dva druhy snáh, na jednej strane vznik a rozvoj centrálneho európskeho štátu blahobytu, a na druhej hromadenie dlhov v mene tohto nového centrálneho štátu. Oba javy povedú skôr alebo neskôr ku kolapsu – buď dôjde k zrúteniu v dôsledku hyperinflácie, alebo k zrúteniu v dôsledku všemožného centrálneho štátu pod ťarchou jeho vlastnej neefektívnosti. Ak nedôjde k zásadnému obratu, nechystá pre nás budúcnosť nič dobré: buď opakovanie roku 1923 (v Nemecku), alebo nový Sovietsky zväz.

Poznámky *:
1. Tento graf je iný ako graf, ktorý sa nachádza v knihe, no je aktuálnejší a prehľadnejší.
2. http://matterhornassetmanagement.com/2010/08/16/there-will-be-no-double-dip/
3. V systéme bankovníctva frakčných rezerv samozrejme ponuku peňazí ovplyvňujú aj banky. Aj ony však multiplikujú len už vytvorenú peňažnú zásobu, ktorej zdrojom je centrálna banka. Komerčné banky navyše môžu pri existencii centrálnej banky vytvárať zo stanovenej peňažnej zásoby zásadne viac peňazí ako bez nej.