Ekonóm Peter Gonda vo svojej knihe „Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie“ ponúka trochu odlišný pohľad na súčasnú krízu eura. Európski lídri sa už niekoľko rokov neúspešne snažia bojovať s problémami postihujúcimi euro. Peter Gonda však ukazuje, prečo je táto snaha neúspešná. Problémy eura nie sú dočasné alebo náhodné, ale systémové. Skutočné riešenie týchto problémov teda nie je možné bez toho, aby sa výrazne zmenilo fungovanie eurozóny a Európskej únie.
Kniha Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie poukazuje na to, že euro motivuje vlády k nezodpovednému správaniu. Dôvodom je nedostatočné vynucovanie pravidiel, sklon k vyššej inflácii ECB a „čierne pasažierstvo“ nezodpovedných krajín, ktoré náklady za svoje zadlžovanie prenášajú aj na zodpovedné krajiny. Peter Gonda vo svojom diele predstavuje aj alternatívy súčasného nesprávneho smerovania EÚ, ako aj možnosti, ako ich uskutočniť.
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Zakúpiť knihu Eurozóna a alternatívy európskej … >>
1. Eurozóna na palube potápajúceho sa Euro-Titanicu
Euro a smerovanie EÚ sú významnými zdrojmi pnutí v Európe. Proti sebe sa stavia sever a juh, Grécko a Nemecko a periféria a jadro eurozóny. Smerovanie EÚ tak pripomína záver plavby Titanicu. V stave akútneho finančného ohrozenia nie sú len Gréci či Taliani, ale všetci pasažieri a členovia Euro-Titanicu. Táto loď je síce luxusná, no ťažkopádna a na slobodné rozhodovanie účastníkov plavby poskytuje len veľmi obmedzený priestor. Dôvodom je centrálne plánovanie, ktoré stojí za vznikom eura a eurozóny a ktoré je súčasťou smerovania európskej ekonomickej integrácie.
1. 1 Zadlžovanie a dlhová špirála
Najvypuklejším prejavom problémov a najväčšou hrozbou eurozóny a EÚ je rýchlo rastúce zadlžovanie vlád. Aj keď sa pozornosť sústreďuje na najproblémovejšie krajiny na čele s Gréckom, trend rastúceho zadlžovania je univerzálny. Je prítomný takmer vo všetkých krajinách EÚ a aj inde vo svete vrátane Japonska, USA a Číny.
Členské štáty eurozóny sa nepribližujú len k vyrovnanému rozpočtu (okrem Estónska a Luxemburska), ale väčšina z nich neplní ani politicky ustanovené kritériá Paktu stability a rastu. Krajiny eurozóny tak svojim daňovníkom do budúcnosti vystavujú nekrytý šek na veľké sumy. Medzi takéto krajiny patrí žiaľ aj Slovensko. Deficity verejných financií tiež významne vytláčajú kapacitu súkromných úspor z trhu a obmedzujú výkon ekonomiky. Štátne dlhy tak požierajú finančnú súčasnosť aj budúcnosť ľudí v eurozóne.
2 Systémové príčiny problémov eurozóny
2.1 Univerzálne príčiny
Problémy s nadmerným zadlžovaním, cyklickými výkyvmi a obmedzenou tvorbou zdrojov sú v rôznej podobe prítomné nielen v eurozóne a EÚ, ale aj v USA, Japonsku a inde vo svete. Spoločným menovateľom systémových príčin sú centrálni plánovači. Tí pod zámienkou garantovania istôt, riešenia krízy či udržania eurozóny snímajú zodpovednosť z bežných ľudí a nahrádzajú ju finančnou a regulačnou záťažou.
K tomuto pretvoreniu spoločnosti významne prispelo najmä centrálne bankovníctvo a Bismarckom zavedený priebežne financovaný dôchodkový systém. Ekonomické posvätenie aktívnej úlohy vlády navyše prinieslo aj dielo J. M. Keynesa a následné intervencionistické hospodárske politiky druhej polovice 20. storočia. Súčasný demokratický korporativizmus intervenčného štátu so zmiešaným hospodárstvom je tak kapitalizmu značne vzdialený.
Centrálne a komerčné banky a vlády pôsobia v ekonomicky zvrátenej peňažno-dlhovej symbióze. Komerčné banky pomáhajú vládam financovať ich deficity nákupom štátnych dlhopisov. Centrálne banky a vlády naopak komerčným bankám poskytujú rôzne finančné injekcie. Takto je podporovaný morálny hazard, teda nezodpovedné spoliehanie sa na krytie rizika a strát inými.
2.1.1 Deformované menové a bankové systémy
Základnou deformáciou sú peniaze zničené do podoby nekrytých peňazí, ktoré určuje a s ktorými manipuluje štát. Peniaze sa tak značne vzdialili od svojej pôvodnej funkcie dobrovoľne prijímaného prostriedku výmeny medzi inými statkami. Ako najužitočnejšie prostriedky dobrovoľnej výmeny sa v minulosti ukázali zlato a striebro. Peniaze tak boli vzácne a plnohodnotné. Panovníci a vlády však ľudí nútili, často aj pod hrozbou smrti, využívať ich papierové náhrady.
V priebehu posledných storočí (najmä v dvadsiatom) sa tak vládam podarilo postupne zoštátniť a zničiť peniaze. Mementom sú hyperinflácie týchto peňazí. Ako príklad môže poslúžiť hyperinflácia v Nemecku v rokoch 1922-23, keď sa marka znehodnotila o približne 5 biliónov percent. Táto hyperinflácia dopomohla k nástupu Adolfa Hitlera k moci a nepriamo prispela k rozpútaniu 2. svetovej vojny. V priebehu 20. storočia krajiny postupne oslabovali krytie zlatom pri peniazoch, čo vyvrcholilo v roku 1971, keď USA úplne opustili zlatý štandard.
Ďalšou deformáciou je frakčné bankovníctvo, teda bankovníctvo s čiastočnými rezervami. To predstavuje legislatívne privilégium bánk, podľa ktorého nemusia banky disponovať peniazmi vkladateľov, a to ani pri vkladoch na požiadanie. Komerčné banky tak v systéme frakčného bankovníctva znásobujú množstvo nekrytých peňazí vydaných centrálnou bankou.
Trh peňazí je extrémne regulovaný. Centrálne banky zachraňujú ostatné banky aj kvôli systémovej nestabilite a hrozbe run-ov (náhlych a hromadných výberov vkladov). Menové a bankové systémy sú tak príčinou nekrytých úverov, zadlžovania, inflácie, morálneho hazardu, cyklických výkyvov a finančných kríz. Nie je teda prekvapujúce, že primárnymi systémovými príčinami hypotekárnej krízy bola americká centrálna banka (Fed). Jej expanzívna politika, teda púšťanie nových peňazí do obehu za pomoci nízkych úrokových sadzieb, šírila falošné signály a vytvárala morálny hazard a nekrytý úverový boom.
2.1.2. Deformované verejné financie
Druhou systémovou príčinou dlhových a iných finančných problémov je deformované nastavenie verejných financií. Vlády sú motivované každoročne hospodáriť na dlh. Politici si uvedomujú, že ich voliči chcú získať čo najviac verejných služieb, no zároveň sa bránia zvyšovaniu daní. Dlh je preto elegantným riešením, ako za súčasné verejné výdavky platiť až v budúcnosti. Cnosť vyrovnaného rozpočtu tiež zrelativizoval ekonóm J. M. Keynes. Ten presadzoval teóriu, podľa ktorej je úlohou vlády zmierňovať cyklické výkyvy zvýšenými verejnými výdavkami a väčšou infláciou.
Akceptovanie narastania úloh vlády je tiež príčinou enormného zvýšenia miery prerozdeľovania. Vládne výdavky tak narástli z 5-15% HDP v 19. storočí na dnešných 40-60% HDP.
2.2 Europríčiny
2.2.1 Nadnárodný administratívny menový monopol so spoločnou fiat (nekrytou) menou
Hlbšie problémy v eurozóne vyplývajú do značnej miery z toho, že sa peňažný monopol s nekrytou menou presunul na nadnárodnú úroveň. Podstata problému a negatívne dôsledky, ktoré prináša takýto monopol, sa tak ešte viac zosilnili. Centrálne banky sú neúčinné a vnášajú na trh falošné signály. V prípade nadnárodnej CB je táto neúčinnosť a škodlivosť ešte vypuklejšia a systémovo rizikovejšia.
2.2.2 Euro: súčasť európskej integrácie na báze centrálne riadenej harmonizácie a regulácie
Euro a eurozóna zapadajú do smerovania európskej ekonomickej integrácie. Európska ekonomická integrácia si namiesto pôvodných myšlienok slobodnej výmeny a zóny voľného obchodu stále viac zakladá na centrálne riadenej harmonizácii podmienok a centrálnej regulácii ľudí a politík.
Európska integrácia bola na začiatku postavená na štyroch slobodách: sloboda výmeny tovarov a služieb a sloboda pohybu osôb a kapitálu. Európska integrácia však nepriniesla nič nové, keďže tieto princípy boli v 19. storočí v Európe samozrejmosťou. V prvej polovici 20. storočia to však neplatilo. Vplyvom národno-socialistických a sociálno-demokratických prístupov boli tieto slobody značne obmedzené.
Európske spoločenstvo však nepredstavovalo zónu voľného obchodu ani vo svojich začiatkoch. Už vtedy obsahovalo základy neskoršieho smerovania k centrálnej regulácii a politickej centralizácii. Myšlienky štyroch slobôd a zóny voľného obchodu navyše postupom času začali byť čoraz viac utláčané týmito centralizačnými trendmi.
Podobne vznikla aj eurozóna. Toto rozhodnutie nebolo ekonomické, ale politické. Môžeme to vidieť napríklad na slovách bývalého nemeckého kancelára Helmuta Kohla, ktorý sa vyjadril: „Chceme politickú unifikáciu Európy. Bez menovej únie nemôže vzniknúť ani politická únia“.
Príkladom politickej harmonizácie ekonomických podmienok sú do značnej miery harmonizované úrokové sadzby štátnych dlhopisov pred vstupom do eurozóny a po ňom. Pred vstupom do eurozóny to spôsobil tlak na plnenie maastrichtských konvergenčných kritérií. Po vstupe to bolo zas dôsledkom jednotnej úrokovej politiky ECB a implicitných garancií krytia potenciálnych problémov aj vo fiškálne nezodpovedných krajinách ako napríklad Grécko. Umelo sa tak znížila miera rizika gréckych, španielskych, talianskych a iných dlhopisov takmer na úroveň dlhopisov nemeckých.
V roku 1997 bola úroková sadzba pri gréckych štátnych dlhopisoch oproti nemeckým vyššia o 4%. Už po roku členstva Grécka v eurozóne sa však grécke a nemecké úrokové sadzby pohybovali na takmer rovnakej úrovni, resp. medzi rokmi 2002 a 2007 dosiahol rozdiel len výšku 0,2-0,3 percentuálneho bodu. Niekoľkoročný morálny hazard a umelo nízke úroky spôsobili najmä vo fiškálne nezodpovednejších krajinách vážne negatívne dôsledky.
2.2.3 Menovo-fiškálne inštitucionálne nastavenie eurozóny, eurosystému a politika ECB
Základným politicko-inštitucionálnym nastavením eurozóny je kombinácia jednotnej menovej politiky a odlišných národných rozpočtových politík. Vlády vedia, že sa im cez deficit oplatí prenášať financovanie časti svojich programov aj na iných – držiteľov eura mimo svojej krajiny. Skôr sa im oplatí byť čiernymi pasažiermi, ako sa stať obeťou čierneho pasažierstva iných. Tomu napokon po celý čas napomáhala aj ECB, ktorá neskôr začala nakupovať dlhopisy krajín eurozóny aj priamo. K danému kroku sa uchýlila i napriek tomu, že je to v rozpore so základnými zmluvami EÚ.
3. Podstatné problémy a iné dôsledky eura a eurozóny
K rýchlemu vytvoreniu eurozóny a prijatiu ďalších krajín do nej došlo aj vďaka tomu, že sa verejnosti málo zdôrazňovali varovné skúsenosti z minulosti. Prínosy členstva sa prezentovali v preceňovanej podobe a problémy a riziká sa naopak zaznávali.
3.1 Preceňované prínosy
Ako významná výhoda eura sa často uvádzajú úspory domácich subjektov v dôsledku nižších transakčných nákladov vyplývajúcich zo zrušenia poplatkov pri výmenách medzi domácou menou a eurami. Národná banka Slovenska (NBS) pred vstupom do eurozóny vypočítala predpokladané ročné úspory na 0,3% HDP. No aj v krajinách s vyspelejšími finančnými službami a väčšími ekonomikami sa tieto úspory odhadujú na výrazne nižšej úrovni. V prípade Spojeného kráľovstva je to napríklad 0,1% HDP.
Ďalšie priame výhody eura sú ešte zanedbateľnejšie. Napríklad úspory zo zníženia kurzového rizika NBS odhadla na úrovni 0,02% HDP. NBS okrem toho odhadla, že prijatie eura zvýši zahraničný obchod na Slovensku o 50%. V skutočnosti však vývoz Slovenska za prvé tri roky po vstupe rástol pomalšie, ako tri roky pred ním. Príčinou bola samozrejme aj finančná kríza, no minimálny prínos v zahraničnom obchode po zavedení eura na základe skúseností z iných krajín dokladajú aj viaceré empirické štúdie.
3.2 Podceňované systémové problémy a riziká
V súvislosti s prijatím eura je možné identifikovať nasledovné najväčšie riziká a problémy:
- prehlbovanie zadlžovania, morálneho hazardu a motivácií k nim, prelievanie nákladov cez euro
- prehlbovanie cyklických výkyvov a divergencie
- tlak na vyššiu infláciu
- urýchľovanie politickej centralizácie
- prehlbovanie finančnej a inej nestability, pnutí a konfliktov.
3.2.1 Motivácie k zadlžovaniu a morálnemu hazardu a externalizovanie nákladov
Verejné dlhy v eurozóne rastú rýchlo aj vďaka tzv. tragédii spoločnej pastviny, pri ktorej deficitné krajiny externalizujú náklady svojho zadlžovania na iné krajiny. Toto čierne pasažierstvo ešte viac posilnilo vytvorenie dočasného a trvalého eurovalu (EFSF a ESM).
3.2.2 Prehlbovanie cyklických výkyvov a divergencie
Euro pôsobí ako kanál prehlbovania fázy hospodárskeho cyklu. V počiatočných rokoch svojej existencie pôsobilo ako multiplikátor umelého úverového boomu a dnes prehlbuje krízu. Neumožňuje totiž jej zmiernenie pružnejším reagovaním výmenného kurzu a úrokových sadzieb. Takýto signál o problémoch gréckej ekonomiky napríklad chýbal v čase, keď grécke vlády rozšafne míňali peniaze daňovníkov a rýchlo sa zadlžovali.
Zároveň dochádzalo a dochádza k divergencii. Príkladom sú zväčšujúce sa rozdiely v ekonomickej úrovni niektorých regiónov EÚ. K prejavom divergencie patria aj narastajúce deficity bežného účtu platobnej bilancie v Španielsku, Grécku a Portugalsku a prebytky v prípade Nemecka. Tento trend sa navyše prehlbuje.
Krajiny periférie si z nafúknutej úverovej bubliny rýchlo zvyšovali životnú úroveň nad pomery, a to nielen z úspor v Nemecku, ale aj iných krajín eurozóny. Zatiaľ čo v Nemecku sa v prvých desiatich rokoch 21. storočia priemerné mzdy zvýšili len o necelé percento, v krajinách periférie ide rádovo o desiatky percent, v prípade Portugalska až o 76%.
3.2.3 Euro sa stalo jedným zo základných stavebných kameňov euroštátu.
Priznávajú to aj viacerí politici a renomovaní ekonómovia, napríklad profesor Roland Vaubel. Ten v roku 2004 uviedol: „Európska menová únia je odrazový mostík pre centralizáciu mnohých iných hospodárskych politík a v konečnom dôsledku pre založenie európskeho štátu.“ Vývoj mu dáva za pravdu, keďže problémy vytvorené eurom sú zvyčajne zámienkou pre ďalšie kroky k politickej centralizácii Európy.
3.2.4 Prehlbovanie finančnej a inej nestability, pnutí a konfliktov
Nadnárodná menová politika je ešte neúčinnejšia a škodlivejšia ako národné menové politiky. Tento princíp dobre sformuloval ekonóm Pascal Salin, ktorý v roku 2003 vyhlásil: „Jednotná mena neodstráni nestabilitu, iba ju synchronizuje.“ Následná bezradnosť európskych lídrov pri riešení problémov medzi krajinami vytvára pnutie a konflikty. Objavujú sa tak nielen otázky „kto na koho dopláca“ (ako to bolo napríklad v Československu pred jeho rozdelením), ale aj nepokoje, štrajky a rastúci nacionalizmus.
4. Realizované snahy o riešenie problémov eurozóny
4.1 Intervencie a iné zásahy ECB
V posledných rokoch boli najúčinnejšou zbraňou v boji proti európskej dlhovej kríze a záchranou pred rozpadom eurozóny čoraz intenzívnejšie intervencie ECB. ECB dodáva komerčným bankám a ekonomike novovytvorené peniaze, čím nepriamo pomáha financovať aj deficity vlád. Okrem svojich bežných aktivít ECB napríklad v dvoch kolách svojho programu LTRO požičala bankám na prelome rokov 2011 a 2012 za veľmi výhodných podmienok zhruba bilión eur. Za tieto peniaze banky nakupovali aj štátne dlhopisy s oveľa vyššími úrokovými sadzbami. Banky sú tak centrálnymi zásahmi motivované pomáhať vládam.
ECB dokonca niekoľko krát nakupovala štátne dlhopisy postihnutých krajín aj priamo. Urobila tak napriek tomu, že je to v rozpore so základnými zmluvami EÚ. V septembri 2012 následne ECB prišla s programom OMT (Outright Monetary Transactions – priame menové transakcie), ktorý podmieňuje nákupy štátnych dlhopisov ECB na krajiny požadujúce pomoc z eurovalu. Na dodávanie veľkého objemu likvidity do postihnutých krajín používa ECB aj programy ELA (Emergency Liquidity Assistance) a najmä TARGET2.
Zásahy ECB však pôsobia účinne len krátkodobo, v dlhšom časovom horizonte prinášajú vážne negatívne dôsledky. Podporujú morálny hazard, motivácie k vládnemu zadlžovaniu a eurotragédiu spoločnej pastviny.
4.2 Euroval a iné „záchranné finančné výpomoci“ (bail-outy)
Podobne dlhodobo škodlivé sú aj nadnárodné výpomoci krajinám eurozóny v núdzi. Európski lídri ich prijímajú napriek tomu, že aj tieto opatrenia sú v rozpore so základnými zmluvami EÚ. Požičiavanie nadmerne zadlženým krajinám okrem rizika nesplatenia záväzkov vedie k ďalšiemu nezodpovednému životu na dlh. Tieto pôžičky vysielajú signál nezodpovednosti aj vo vzťahu k ostatným vládnym dlžníkom a k ich veriteľom.
V roku 2010 Troika rozhodla o zriadení Európskeho nástroja finančnej stability (dočasný euroval, EFSF) na pomoc krajinám v problémoch. Neubehol však ani rok a z dočasného prostriedku záchrany centrálni záchranári v eurozóne vytvorili prostriedok trvalý. Popri EFSF zriadili Európsky mechanizmus pre stabilitu (trvalý euroval, ESM). Potvrdili tým výrok Miltona Friedmana: „Nič nie je také trvalé ako dočasný vládny program.“
ESM vytvoril inštitucionalizovaný nástroj, ktorý natrvalo prenáša krytie finančnej nezodpovednosti vlád a finančných inštitúcií na daňovníkov, dokonca aj iných krajín. Týmto „záchranným“ mechanizmom sa teda oficiálne priznalo, že v rámci eurozóny je dlh jednej krajiny aj dlhom ostatných. ESM tak prehlbuje morálny hazard a finančnú nezodpovednosť vlád a finančných inštitúcií.
5. Alternatívy budúceho vývoja v kontexte európskej ekonomickej integrácie
Budúci vývoj eurozóny a EÚ má v zásade 4 alternatívy:
- status quo: menová únia bez fiškálnej únie
- politická únia: menová únia s fiškálnou úniou v euroštáte
- vývoj mimo eurozóny a EÚ alebo v rozštiepenej eurozóne
- bezcolná zóna voľného obchodu bez centrálnych harmonizácií a regulácií
V realite samozrejme môže dôjsť k akejkoľvek kombinácii uvedených alternatív alebo k osobitnému vývoju v rámci niektorej z nich. Prvé dve alternatívy sú európskymi lídrami už realizované. Platí to najmä pre smerovanie v rámci druhej alternatívy. Obe možnosti, výraznejšie však druhá, by zabetónovali a ešte viac zvýraznili súčasné „riešenia“ dlhovej krízy európskymi lídrami s rozložením financovania jej nákladov prostredníctvom daní a znížením kúpnej sily eura.
5.1 Status quo: menová únia bez fiškálnej únie
Východiskovou alternatívou ďalšieho vývoja je pokračovanie v dnešnom nastavení – v kombinácii národných rozpočtových politík s nadnárodnou menovou politikou. To by si však vyžadovalo značné náklady a navyše by to pravdepodobne neuspokojovalo ambície európskych lídrov o podobe európskej integrácie, preto je táto alternatíva málo pravdepodobná.
Udržiavanie dnešného nastavenia by prehlbovalo motivácie vlád k prenášaniu finančnej záťaže za svoje zadlžovanie na ECB a iné krajiny. Výsledkom by bola čoraz nižšia ekonomická výkonnosť, rast nedôvery a pnutia medzi krajinami.
5.2 Politická únia: menová únia s fiškálnou úniou v euroštáte
V poslednom období prichádza čoraz intenzívnejšie a rýchlejšie k posilňovaniu prvkov politickej únie. Preto za najpravdepodobnejší scenár možno považovať práve ďalšie prehlbovanie centralizácie EÚ. Toto však predstavuje zároveň aj najrizikovejšiu alternatívu.
Vývoj v EÚ však potvrdzuje, že euro bolo od začiatku čoraz viac zámienkou na hlbšiu centralizáciu podmienok a politík v EÚ. Potvrdzujú to aj výroky európskych lídrov z nedávnej minulosti:
„Teraz je medzi európskymi členskými štátmi oveľa jasnejšia vedomosť o tom, že je potrebné ísť ďalej čo sa týka integrácie, osobitne v oblasti eura. To je poučenie z krízy.“
Predseda Európskej komisie José Barroso, jún 2012
„Verím, že budeme krok za krokom odovzdávať kompetencie Európe tak, ako sme to už urobili v mnohých oblastiach.“
Nemecká kancelárka Angela Merkelová, apríl 2012
Mýty a ilúzie o európskej integrácii však nerešpektujú skúsenosti z minulosti, princípy ekonómie, ani zdroje bohatstva a slobody. Zdrojom poučenia môžu byť negatívne skúsenosti z rozpadov spoločností, menových únií či zničených životov pri snahách o centrálne vytvorenie veľkých politických celkov v Európe. Platilo to pre Rímsku ríšu, menové únie vytvárané v 19. storočí i násilné pokusy Hitlera a Stalina o vytvorenie veľkých európskych štátov.
5.3 Vývoj mimo eurozóny a EÚ alebo v rozštiepenej eurozóne a EÚ
5.3.1 Rozpad alebo rozdelenie eurozóny a EÚ
Riziko rozpadu eurozóny, resp. EÚ sa postupom času zvyšuje. V budúcnosti k nemu môže dôjsť i napriek tomu, že sa mu budú európski politici všemožne brániť aj na úkor značných nákladov, ktoré ľudia znášajú.
Neriadený rozpad eurozóny a EÚ
Neriadený rozpad eurozóny môže byť spôsobený v rámci predchádzajúcej alternatívy, teda pred vytvorením euroštátu alebo počas jeho existencie. Po jeho uskutočnení sa môžu v krátkodobom a strednodobom horizonte prejaviť značné nepriaznivé dosahy – tie však môžu byť z dlhodobého hľadiska kompenzované výhodami, ktoré by takýto rozpad priniesol.
Nepriaznivé dôsledky môžu byť zmiernené alebo naopak prehĺbené hospodárskymi politikami jednotlivých vlád. Vlády, ktoré dokážu uskutočniť razantné deregulačné a liberalizačné opatrenia a dať si do poriadku verejné financie, môžu negatívne dosahy výrazne zmierniť. Pri neriadenom rozpade eurozóny alebo EÚ však existuje riziko, že s frustráciou európskych lídrov prídu v Európe snahy o rýchle vytvorenie iného menového a ekonomického experimentu.
Riadený rozpad alebo rozdelenie eurozóny a EÚ
Riadené ukončenie od základov chybného a systémovo rizikového projektu eura má postupom času čoraz väčšie opodstatnenie. Tak to zhrnul napríklad komentátor Financial Times Gideon Rachman:
„Euro nemá byť cieľom, ale nástrojom na podporu hospodárskej prosperity a politickej harmónie v Európe. S pribúdajúcimi dôkazmi toho, že funguje presne naopak, je načase premýšľať nie o tom, ako euro zachrániť, ale ako ho zrušiť.“
Riadený rozpad eura je žiadaná alternatíva, no je málo pravdepodobná. Európski lídri by si totiž museli priznať svoje zlyhanie.
5.4 Bezcolná zóna voľného obchodu
V závere porovnávania alternatív sa najviac žiaduci zdá scenár vývoja európskej integrácie, ten je však zároveň najmenej pravdepodobný. Týmto scenárom je bezcolná zóna voľného obchodu bez centrálnych harmonizácií a regulácií. Takáto alternatíva by bola úspešnou formou európskej ekonomickej integrácie.
6. Návrh riešenia podstaty problémov eurozóny s ohľadom na európsku ekonomickú integráciu
Skutočné riešenie problémov v eurozóne a EÚ si vyžaduje presmerovanie európskej ekonomickej integrácie a zameranie sa na podstatu problémov dlhovej krízy.
6.1 Rýchle a krátkodobé menové, fiškálne a iné opatrenia
Predpokladom reálneho riešenia dlhovej krízy v EÚ je v prvom rade ukončiť v súčasnosti realizované opatrenia a neprijímať kroky dlhodobo neúčinné, škodlivé a posilňujúce politickú a ekonomickú centralizáciu Európy. Ďalším krokom je prenesenie zodpovednosti za dlhy z daňovníkov na vlády a ich veriteľov. Primárnu zodpovednosť za chybné rozhodnutia by mali niesť manažéri a akcionári bánk, s prípadným dosahom na sporiteľov týchto bánk. Princíp bail-in by tak mal častejšie nahrádzať princíp bail-out.
Tieto kroky by významne prispeli k odstraňovaniu morálneho hazardu a celkového spoliehania sa na iných. Okrem toho by sa malo významne zamedziť priamemu a nepriamemu financovaniu verejných dlhov ECB, čo si vyžaduje len dodržiavanie základných pravidiel EÚ. Nielen problémové vlády by zároveň mali vykonať výrazné škrty vo verejných financiách, čo s v súčasnosti nedeje.
6.2 Systémové a dlhodobé opatrenia
Dlhodobé riešenia si vyžadujú odstránenie systémových príčin opakujúcich sa problémov. Tými sú centrálne riadené menové a bankové systémy, nadmerné verejné výdavky s deficitným financovaním a tiež ostatné prvky centrálnych regulácií v EÚ.
6.2.1 Menová a banková reforma
Podstatnou zábranou systematického opakovania finančných a dlhových kríz a alternatívou dnešných menových systémov je menová a banková reforma v duchu princípov slobodnej spoločnosti. Takáto reforma stojí na princípoch menovej konkurencie, menovej slobody a slobodného trhu peňazí. Jej cieľom by bolo odpolitizovanie, privatizácia a deregulovanie financií.
6.2.2 Koncepčné smerovanie reforiem verejných financií a deregulácií v iných oblastiach
Pre riešenie systémových príčin dlhových a iných problémoch krajín eurozóny a EÚ sú dôležité liberalizačné a deregulačné opatrenia aj v ostatných oblastiach. Malo by sa znížiť zasahovanie štátu vrátane významného zmenšenia úrovne prerozdeľovania cez verejné výdavky. Okrem toho by sa mala zrušiť Spoločná poľnohospodárska politika, eurofondy, regulácie a kvóty v obchode a na trhu vo vnútri EÚ a tak isto clá a ďalšie obmedzenia v zahraničnom obchode.
Záverečné poznámky
Politici, centrálni bankári a byrokrati v súčasnosti nemajú motivácie odbúravať systémové príčiny problémov, ktoré spôsobili či už oni alebo ich predchodcovia. A bez silného externého tlaku ich ani mať nebudú. Takýmto externým tlakom by v budúcnosti mohli byť viditeľné extrémne dosahy finančných problémov, ďalším tlakom by mohli byť vznikajúce alternatívy k dnešnému systému, ako aj tlak odbornej a širšej verejnosti na politikov vedúci k zásadnému riešeniu podstaty súčasných problémov.
Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie – krst knihy
Vytlačiť článok
