Kniha Tvůrce nejúspěšnější hospodářské reformy XX. století je založená na rozhovoroch s Rogerom Douglasom a jeho prednáškach. Roger Douglas bol v rokoch 1984-88 ministrom financií na Novom Zélande a svojim spôsobom i tvorcom revolúcie. Nový Zéland posunul smerom od centrálne plánovanej ekonomiky na ceste do socializmu k ekonomike, ktorá má k slobodnému trhu oveľa bližšie. Táto kniha je oproti teoretickým knihám zaujímavým osviežením, pretože ukazuje reálnu aplikáciu liberálnych myšlienok v praxi.
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Zakúpiť knihu Tvůrce nejúspěšnější hospodářské reformy… >>
Predhovor:
Josef Šíma: Sir Roger Douglas, bývalý minister financií Nového Zélandu (1984-88) je považovaný za tvorcu dôležitých ekonomických reforiem, ktoré odvrátili Nový Zéland z cesty do nevoľníctva (socializmu) a umožnili jeho ekonomike prosperovať. Vďaka týmto reformám Nový Zéland zaznamenal výrazne vyššie miery rastu a výrazne nižšie miery inflácie a nezamestnanosti.
Tieto reformy boli také úspešné, že v roku 1987 dostala „reformná“ strana ešte väčšiu podporu, ako v predchádzajúcich voľbách. Tieto reformy boli príkladom úspešného uskutočnenia liberálnych paradigiem v praktickej ekonomickej politike.
Ešte v roku 1950 mal Nový Zéland po USA druhý najvyšší HDP na osobu na svete. Ostrovná poloha štátu však viedla politikov k zavádzaniu protekcionistických opatrení a krajina tiež bola exemplárnym príkladom štátu blahobytu. Rozsiahle a tvrdé regulácie (napríklad kúpa margarínu bola možná len na lekársky predpis), spolu so štátom blahobytu, protekcionizmom a dotáciami viedli k strate konkurencieschopnosti krajiny, a tiež k vysokým mieram inflácie, nezamestnanosti a nízkemu hospodárskemu rastu. Po voľbách v roku 1984 vláda nemala inú možnosť, ako uskutočniť radikálne reformy. Medzi ne patrili najmä tieto 3:
- Deregulácia trhov a liberalizácia cien– v priebehu menej ako roka Nový Zéland zrušil kontrolu miezd, dividend, pôžičiek, úverov a obchodovania s cudzími menami. Poľnohospodárstvo, ktoré bolo najviac dotované, bolo kompletne zbavené všetkých dotácií. V medzinárodnom obchode prevládala idea jednostranného obchodu, v rámci ktorej boli zrušené takmer všetky kvóty a clá.Bol zrušený monopol leteckých dopravných spoločností a železníc, ktoré boli následne sprivatizované. Po privatizácii železníc sa počet ich pracovníkov znížil z 22 000 na 4 500, pričom objem prepravy sa zvýšil. To umožnilo znížiť ceny prepravy o 50%. Nový Zéland zrušil regulácie prístavov a na základe toho sa prepravné náklady v prístavoch znížili o 50%. Vďaka tomu boli mnohí výrobcovia schopní exportovať svoj tovar, napriek tomu, že pred tým to nebolo možné. Vidiecke regióny, ktoré trpeli na začiatku 80. rokov, sa dostali medzi najrýchlejšie rastúce regióny, vďaka flexibilnejšiemu trhu práce, zníženým nákladom na prepravu a zvýšenej konkurencieschopnosti.
Sprivatizované tiež boli štátne telekomunikácie. V rámci nich počet zamestnancov klesol z 27 000 na 7 000, no celkový počet zamestnancov v telekomunikáciách stúpol na 30 000 – väčšina prepustených pracovníkov si našla prácu v súkromných telekomunikačných spoločnostiach.
Po týchto reformách sa telekomunikácie na Novom Zélande dostali na druhú najvyššiu úroveň na svete po Hong Kongu (dlhodobo najslobodnejšia krajina na svete). Len 10-15 rokov predtým telekomunikácie NZ patrili medzi najhoršie na svete. Popri zvýšenej kvalite, ceny za telekomunikačné služby klesli o 25%. Dôvodom je aj voľný vstup do odvetvia – telekomunikačné služby môže poskytovať v podstate ktokoľvek. (Na rozdiel od krajín ako Slovensko, kde musí každý záujemca dostať licenciu od vlády. Preto sú na Slovensku len traja mobilní operátori.)
- Daňová reforma – Pred reformami bol daňový systém extrémne komplikovaný a vyzýval k daňovým únikom. Množstvo daní z obratu nahradila jediná daň za služby a tovar v hodnote 10%. Progresivita daní z príjmu bola dramaticky znížená na dve sadzby – 24% a 33%. Daň z príjmu právnických osôb bola znížená zo 48% na 33%.
- Korporatizácia a privatizácia– podniky vlastnené štátom boli transformované na akciové spoločnosti bez štátnych záväzkov. V prípade zlého riadenia firmy čelili okamžitému bankrotu a likvidácii, pričom firmy boli následne predané dražiteľovi, ktorý ponúkol najviac. Kvôli neefektívnosti bolo zrušených 467 pobočiek pošty. Bol to nepopulárny krok, no o 10 rokov neskôr mala pošta približne o 1000 pobočiek viac, pričom tieto pobočky fungovali súkromne a efektívne.Kritérium privatizácie bolo zvolené kvôli zámeru vlády splniť svoje povinnosti efektívnej starostlivosti o majetok daňovníkov a poskytovania služby najvyššej kvality za rovnaké alebo nižšie ceny. V procese privatizácie boli predané aj železnice a rádiové frekvencie. „Sprivatizované“ tiež boli ministerstvá – každý minister dostal právo uzatvoriť 5-ročnú zmluvu so svojimi podriadenými, pričom každý z nich dostal vlastný ročný rozpočet aj so stanovenými cieľmi. Ak zadané ciele nesplnil, nielenže bol prepustený, ale bol aj finančne potrestaný.
Vďaka liberálnym reformám sa Nový Zéland v roku 1995 stal treťou najslobodnejšou krajinou na svete. Nový Zéland je tiež príkladom, ako ide sloboda ruka v ruke s hospodárskym rastom. Ekonomický rast Nového Zélandu bol viac ako dvojnásobný v porovnaní s ostatnými krajinami OECD, miera inflácie bola stlačená pod 2% a nezamestnanosť pod 6%.
Napriek tomu, že Slovensko od roku 1998 prešlo významnými reformami, stále zostáva množstvo oblastí, v ktorých by sa Novým Zélandom mohlo inšpirovať:
Slovenskí farmári by boli prekvapení, že ich novozélandskí kolegovia patria medzi najkonkurencieschopnejších na svete, napriek (alebo vďaka) absencii dotácií.
Prechádzajúce problémy Nového Zélandu v kocke
V desaťročí do roku 1984 bol ekonomický rast Nového Zélandu polovičný oproti OECD, krajinu trápila vysoká inflácia a vládne výdavky narástli z 29% HDP na 39% HDP. Dlh narástol 6-násobne a nezamestnanosť narástla z 5 000 na 132 000 nezamestnaných. Inflačné a daňové politiky viedli k presunu zdrojov do riskantných a neproduktívnych aktivít. Sociálne politiky boli zodpovedné za vysoké dane a neudržateľné univerzálne dávky. Vládne podniky boli zle riadené a bohato dotované, pričom boli veľmi neefektívne.
Ochrana hraníc, clá a licencie pre dovozcov boli vytvorené za účelom pomoci domácemu priemyslu. Namiesto toho obmedzili sortiment tovarov, zvýšili ceny a znížili konkurencieschopnosť Nového Zélandu. Zvýšené náklady priemyslu boli kompenzované množstvom dotácií a záruk vlády pri podpore exportu. Dotácie a podpora pre exportérov boli zrušené a tieto odvetvia tak rastú výlučne na základe svetových trhových cien.
Aké boli výsledky niektorých z politík?
Po veľkom zadlžovaní Nový Zéland znižoval deficit, a v roku 1995 dosiahol prebytok rozpočtu. Do tohto prebytku neboli rátané príjmy z privatizácie, pri počítaní týchto príjmov dosiahol NZ prebytok už v roku 1985. Vďaka zníženiu dlhu a úrokov na dlhu klesli náklady na obsluhu štátneho dlhu z 20% rozpočtu na 10% rozpočtu.
Po tom, ako vláda od roku 1995 dosahovala prebytok rozpočtu, politici neodolali a namiesto toho, aby znížili dane, peniaze rozdali svojim voličom. Podľa Douglasa by politici nemali minúť ani jediný dolár bez toho, aby preukázali, ako konkrétne to zlepší sociálne alebo ekonomické podmienky. Ak by sa politici riadili týmto, výdavky akejkoľvek krajiny by mohli byť nižšie o 70-80%.
Aké ponaučenie si môžu zobrať iné krajiny zo skúsenosti NZ so štrukturálnymi zmenami?
Dôležité sú komplexné reformy, nie len drobné zmeny v niektorých oblastiach, pričom iné oblasti zostanú nedotknuté. Náklady plynúce z neistoty týchto drobných zmien pravdepodobne budú vyššie, ako výhody vyplývajúce z týchto zmien. Politici by tiež nemali podceňovať schopnosť občanov prispôsobiť sa zmenám. Problémom sú veľké kompromisy – v oblastiach, kde sa reformy zastavili na polceste, NZ stále trpí vážnymi problémami. Medzi tieto oblasti patrí najmä školstvo, zdravotníctvo a sociálna starostlivosť.
Douglasovi bolo vyčítané, že robí takéto reformy z pozície ľavicového politika. On však povedal, že jediné, čo spravil, bolo zrušenie privilégií. Pri zrušení týchto privilégií jednotlivé záujmové skupiny stratili, no už čoskoro zistili, že v celkovom vyjadrení získali – keďže tieto privilégiá si užívali všetci na úkor všetkých. So zrušením dovozných ciel boli podniky vystavené ťažšej konkurencii, no ich vstupy tiež zlacneli. Podobne im pomohlo spomínané zníženie dopravných nákladov. Preto je dôležité uskutočniť veľa vecí naraz – nepomohlo by napríklad len samotné zrušenie dotácií, pri ktorom by boli farmári v čistej strate.
Diskusia
Pri presadzovaní radikálnych reforiem je nemožné získať konsenzus, keďže jednotlivé ekonomické skupiny majú protichodné záujmy. Namiesto konsenzu by teda vláda mala presadzovať konzultáciu. Vďaka nej vláda získala cennú odozvu od zainteresovaných strán.
Podľa Douglasa by zrušenie dotácií poľnohospodárom bolo úspešné aj v EÚ, keďže EÚ ma potenciálne ešte lepšie podmienky na takýto krok – jej krajiny sú bohatšie, ako bol NZ, a tiež sú bližšie k iným trhom, zatiaľ čo NZ je izolovaný.
Flexibilnejší trh práce – pred reformami museli firmy platiť zamestnancom vyššie mzdy za nadčasy. Po reformách už zamestnávatelia takúto povinnosť nemali, no vďaka tomu, že mzdy výrazne stúpli, zamestnanci si mohli zvoliť pracovnú dobu, ktorá by viac vyhovovala ich potrebám. Zatiaľ čo niektorí pracujú ešte viac, pracovný týždeň iných sa znížil napríklad na 4 dni.
Na rozdiel od väčšiny ostatných krajín, NZ nemá prísne regulácie „monopolov“, čiže odvetví, ako je napríklad poskytovanie elektrickej energie. Hrozba potenciálnej konkurencie v takýchto prípadoch funguje podobne, ako keby v danom odvetví bola skutočná konkurencia. Dôsledkom sú nižšie ceny pre zákazníkov, keď nemusia platiť za neefektívne centrálne regulácie vlády.
Najväčší problém krajín OECD vidí Douglas v oblastiach, ako je školstvo a zdravotníctvo. Na Novom Zélande je 90% vzdelania a 75-80% zdravotnej starostlivosti poskytovanej štátom a nie je to efektívne. Ak vláda NZ vydávala na každého študenta ročne 5000 dolárov, lepší spôsob by bol dať priamo rodine s 3 deťmi 15 000 dolárov z ich daní na vzdelanie, ktoré by si zabezpečili v trhovom prostredí. Podobne by to malo byť so zdravotnou starostlivosťou. Nárast kvality a pokles cien by mohol byť podobný, aký bolo možné vidieť pri telekomunikáciách alebo poštových službách. V starobe by tiež boli občania oveľa vzdelanejší a zdravší. Douglasovi sa tiež pozdáva koncept tzv. negatívnej dane z príjmu Chicagskej školy, ktorý je tiež základom pre Odvodový bonus Richarda Sulíka.
Vytlačiť článok
