Marjorie Grice-Hutchinson sa vo svojej knihe Škola Salamanky zaoberá rovnomenným myšlienkovým prúdom zo stredovekého Španielska. Táto kniha poukazuje na to, že mnohé moderné ekonomické teórie môžu siahať podstatne hlbšie do histórie, ako by sa mohlo zdať. Marjorie Grice-Hutchinson naznačuje, že dokonca aj Adam Smith mohol vo svojom legendárnom diele Bohatstvo národov čerpať z myšlienok Školy Salamanky. Kniha Marjorie Grice-Hutchinson Škola Salamanky tak môže byť pre záujemcov o ekonómiu nezvyčajnejším, ale o to vzácnejším, prírastkom k vedomostiam o histórii ekonomických teórií.
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Downloadnuť knihu v anglickom jazyku >>
Škola Salamanky – Úvod
Vieme o tom, že Dolné Sasko bolo scénou známej monetárnej kontroverzie v 16. storočí. Vieme, že Taliansko bolo krajinou s „najlepšou monetárnou teóriou a najhoršou monetárnou politikou“ v 17. storočí. Vieme, že francúzski Fyziokrati vymysleli prepracovaný diagram nazvaný „Tableau économique.“ Taktiež vieme o tom, že v Škótsku sa preslávil Adam Smith a v Británii David Ricardo. Existuje však jedna dôležitá krajina, ktorá je ekonomickou históriou často opomínaná – Španielsko. No španielska ekonomická literatúra, najmä zo šestnásteho, sedemnásteho a osemnásteho storočia, je taká rozsiahla a zaujímavá, že si zaslúži väčšiu pozornosť.
I. Peňažný trh
Americký poklad a cenová úroveň
Ak sa Španieli do polovice šestnásteho storočia naučili jediné ekonomické ponaučenie, je to to, že hodnota peňazí je nestála a že zlato a striebro nie sú synonymom bohatstva. Toto ponaučenie bolo o to trpkejšie, že objavenie zásob drahých kovov v Novom svete o pár desaťročí skôr vyvolalo u Španielov veľké očakávania. Tento sen o El Dorade bol nasledovaný drsným prebudením. Nárast cenovej úrovne v Španielsku bol badateľný už na začiatku 16. storočia. Do roku 1550 sa ceny viac ako zdvojnásobili. V ekonomickej literatúre tých čias sa odráža nespokojnosť verejnosti.
Monetárni teoretici skorších čias, najmä vo Francúzsku, správne priradili podobné nárasty životných nákladov znehodnocovaniu meny. No v tomto prípade k žiadnemu vládnemu znehodnocovaniu meny nedochádzalo, a tak bola na to táto pôvodná teória prikrátka. V polovici 16. storočia však dosiahol príliv amerického pokladu svoju najvyššiu úroveň od začiatku storočia a zhruba vtedy španielski ekonómovia začali priraďovať rastúce ceny rastúcemu dovozu vzácnych kovov.
Jarmoky a výmena devíz
Na jarmokoch v Španielsku sa aktivity peňazomencov, obchodníkov a bankárov zlúčili v jedno. Obchodníci boli menej ochotní zarábať si len predajom tovarov a začali sa zúčastňovať čoraz väčšieho množstva čisto finančných obchodov. Už v roku 1526 si benátsky veľvyslanec všimol, že aj keď bolo tovarov na jarmoku v Medina del Campo dosť, najdôležitejšie obchody sa uskutočňovali pri výmene devíz. Jarmoky stratili aj posledné stopy svojej starej lokálnosti a stali sa z nich veľké národné alebo dokonca medzinárodné zúčtovacie centrá, „začiatok a koniec všetkých platieb.“
Boli to „hlavne miesta vyrovnávania účtov a nie skutočného kupovania a predávania,“ aj keď takého tam bol stále „dobrý podiel.“ Keď sa však pozrieme bližšie na to, ako boli peniaze posielané z jednej krajiny do druhej a z jedného jarmoka na druhý, zistíme, že spomínané aktivity na jarmokoch vôbec nie sú prekvapivé.
Už na začiatku 12. storočia obchodníci prišli s nástrojom na riadenie svojich podnikateľských aktivít prostredníctvom výmenných účtov splatných na tom istom jarmoku. Predstavme si, že obchodníkovi zo Ženevy dlžil 100 liverov jeho obchodný partner z Londýna. Tento obchodný partner z Londýna mohol sľúbiť, že splatí peniaze na ďalšom jarmoku v meste Bar. Tento Londýčan následne autorizoval peňazomenca v meste Bar, aby splatil dlh v jeho mene veriteľovi zo Ženevy. Keďže na jarmoku v meste Bar boli zastúpené aj mnohé iné mestá, peňazomenci prispôsobili účty medzi jednotlivými krajinami a takto sa postupne z jarmokov stávali zúčtovacie centrá. Ďalším dôsledkom tohto prístupu bolo, že sa obchodníci často dohodli na tom, že tovar zaplatia napríklad na ďalšom jarmoku.
Tieto finančné transakcie však postupom času naberali na komplexnosti a jednou z ďalších praktík bolo napríklad to, že niektorí obchodníci žiadali pri nákupe splatnosť nie na ďalšom jarmoku, ale až o niekoľko jarmokov neskôr, pričom za to zaplatili vysoký úrok. To sa však už nepáčilo ani cirkvi a ani kráľovi v dôsledku toho, že v tých časoch bol úrok považovaný za zlo a úžeru. Nová situácia si tak vyžadovala novú morálku, no bez opustenia kresťanských princípov. Teológovia sa tak dali do práce a začali pracovať na teóriách toho, čo bolo neskôr známe ako ekonómia.
II. Niektorí predchodcovia Školy Salamanky
Pôvod a funkcie peňazí
Stredoveké vysvetlenie pôvodu a funkcie peňazí sa zakladalo najmä na Aristotelovom učení. Podľa toho bola najzrejmejšia funkcia peňazí prostriedok na výmenu tovarov. Druhou funkciou bolo „meranie všetkých ostatných vecí,“ keďže podľa Aristotela „peniaze, ako merítko, ktoré robí všetky veci porovnateľnými, ich vyrovnáva.“ Treťou funkciou peňazí podľa Aristotela bolo uchovávanie hodnoty.
Filozof a teológ Tomáš Akvinský sa sústredil na tieto tri princípy. Keďže však nedokázal požičanie peňazí s úrokom vtesnať ani do jednej z týchto kategórií, označil túto praktiku za jasne v rozpore s prírodou. A keďže výmena devíz podľa neho taktiež nespadala do žiadnej z týchto kategórií, označil ju rovnako za zakázanú. Aj keď teda Aristotelove idey boli samé o sebe dobré a rozumné, v priebehu času poslúžili ako brzda rozvoja.
Teória hodnoty
Prvé teórie hodnoty týkajúce sa ceny tovarov sa zvyčajne točili okolo „spravodlivej ceny.“ S tou prišiel prvýkrát zrejme Platón, pričom túto teóriu významne rozšíril Aristoteles. Podľa neho hodnotu tovarom dávala aj práca, no skutočným základom pre výmenu bol podľa neho dopyt. Ďalším významným teoretikom bol Augustín, ktorý hovoril o „prírodnej“ škále hodnôt na jednej strane a ohodnotením človeka na druhej strane, pričom toto hodnotenie malo byť založené na užitočnosti. Následne Tomáš Akvinský správne uznal, že na cenu má vplyv dopyt a ponuka. Poukazoval to na príklade toho, ako napríklad cena chleba vzrastie počas hladomoru a cena pšenice klesá po žatve.
Jednou z najzaujímavejších vecí na práci predstaviteľov Školy Salamanky je metodický spôsob, akým aplikovali vyššie spomínané princípy do určenia hodnoty peňazí a tovarov, pričom obzvlášť kládli dôraz na vplyv dopytu a ponuky. Nie je preto prekvapivé, že tento prístup ich priviedol ku kvantitatívnej teórii.
III. Škola Salamanky
Ľudia
Vo väčšine častí Európy boli staré scholastické tradície v polovici 16. storočia takmer mŕtve, no Španielsko v tých časoch ešte len čakalo na najlepšie plody práce scholastikov. Španielski scholastici každý jeden výrok porovnávali s dielami Aristotela a Tomáša Akvinského a každá strana ich kníh bola popretkávaná citátmi ich diel. No napriek tejto zdanlivej ridigite španielski teológovia neukázali vo svojom intelektuálnom bádaní žiadne zábrany. Naopak, ukázali flexibilitu svojho zmýšľania, otvorenosť voči novým faktom a doktrínam a rešpekt k čestným názorom obyčajného človeka.
Inflačná ekonomika Španielska po príleve drahých kovov z Ameriky ponúkla mnohým bezprecedentné príležitosti na zbohatnutie. Zákony o úžere (zakazujúce úroky), boli síce formálne v platnosti, no boli vo všeobecnosti ignorované. No bežní ľudia mohli byť len ťažko vinení za svoje „pochybenia.“ Ani samotní teológovia totiž nemali jasno v tom, čo ešte úžera je a čo nie, a teda nebolo zrejmé, aké konanie je správne. Náboženské autority preto potrebovali nové teórie, ktoré by zosúladili staršie myšlienky Tomáša Akvinského s novou ekonomickou realitou. Španielski teológovia sa však nechceli uspokojiť len so schválením alebo zamietnutím monetárneho systému tých čias, ale chceli ísť hlbšie a vysvetliť ho vedecky.
Zakladateľom Školy Salamanky bol Francisco de Vitoria. Ďalšími súčasníkmi Vitoriu boli Dominikáni Domingo de Soto a Martin de Azpilcueta Navarro, známy ako Navarrus. Soto sa narodil v roku 1495 a v jeho intelektuálnom rozvoji ho najviac ovplyvnil práve Francisco de Vitoria, ktorý učil na univerzite v Sorbonne. Soto sa v roku 1532 stal predsedom teológie na Univerzite v Salamanke. V roku 1545 bol Soto určený cisárom ako jeho zástupca na Tridentskom koncile, keďže v tom čase bol považovaný za najprestížnejšieho teológa v Španielsku hneď po Vitoriovi.
V roku 1548 sa Soto stal spovedníkom cisára, no už o dva roky neskôr prekvapil verejnosť, keď sa vzdal tohto vplyvného postu, aby sa mohol vrátiť na univerzitu v Salamanke, kde učil až do roku 1560. Soto sa najviac preslávil svojou štúdiou zaoberajúcou sa filozofiou práva s názvom De justitia et jure, ktorá bola citovaná juristami a moralistami ešte 200 rokov po jej vydaní.
Doktríny
Španielski autori sa úzko držali tradičnej doktríny, no pritom ponúkli celkom nový pohľad na učenie svojich predchodcov, v dôsledku čoho zavrhli niektoré idey a zdôrazňovali iné, pričom výsledkom bola ich vlastná ucelená teória. Škola Salamanky prebrala predchádzajúce Aristotelovské a scholastické idey len s drobnými zmenami. Tradičné vysvetlenia funkcií peňazí ako prostriedku výmeny a merania a uchovania hodnoty sú koniec koncov všeobecne akceptované dodnes. Hlavným prínosom Školy Salamanky však bolo sformulovanie psychologickej teórie hodnoty tovarov a peňazí, kvantitatívna teória a teória devízovej výmeny, ktorá pripomína dnešnú modernú teóriu parity kúpnej sily.
Teória hodnoty – Škola Salamanky uznávala, aj keď občas trochu s odporom, že náklady na výrobu, vrátane miezd, môžu pomôcť určiť cenu. No súhlasili s tým, že najdôležitejším determinantom „prírodnej“ ceny je odhad v dôsledku vecí, ako je dopyt a ponuka, úžitková hodnota, vzácnosť a podobne. Škola Salamanky tak schvaľovala subjektívnu teóriu hodnoty, zatiaľ čo pracovnú teóriu hodnoty zväčša odmietala.
Kvantitatívna teória – jednou z najurgentnejších úloh, ktoré čakali na Školu Salamanky, bolo vysvetlenie klesajúcej hodnoty peňazí a morálne a právne problémy, ktoré tento jav sprevádzali. V roku 1556 Navarro ako prvý vydal jasné vyhlásenie, že vysoké životné náklady sú dôsledkom importu drahých kovov. Anglicko prišlo s podobným pozorovaním až v roku 1581.
Výmenná teória parity kúpnej sily – najväčším úspechom španielskych autorov a ich najoriginálnejším prínosom bola formulácia základných princípov výmennej teórie parity kúpnej sily. Táto teória pritom zvyčajne nie je spájaná so 16. storočím. Ako túto teóriu vysvetlil Soto:
„Čím početnejšie sú peniaze v Medine, tým nepriaznivejšie sú podmienky výmeny, a tým vyššie ceny musia byť platené kýmkoľvek, kto chce poslať peniaze zo Španielska do Flámska, keďže dopyt po peniazoch je nižší v Španielsku ako vo Flámsku. A čím vzácnejšie sú peniaze v Medine, tým menej tam musí platiť, pretože viac ľudí chce peniaze v Medine ako ich chce poslať do Flámska.“
Soto tiež hovoril o tom, že keď sú tieto dve sumy vymenené z dôvodu odlišnosti miesta a nie času, transakcia nie je pôžičkou, ale „skutočnou výmenou dvoch súčasných vecí rovnakej hodnoty.“
IV. A niektorí nasledovníci
Ekonomická teória Školy Salamanky bola rozvinutá v štúdiách etiky a právnej teórie a v manuáloch praktickej teológie pre účely spovedníkov. Práve v tomto type literatúry a nie v monetárnych štúdiách nájdeme zachované dedičstvo Školy Salamanky.
Pre mnohých historikov bola teória hodnoty Adama Smitha v jeho známom diele Bohatstvo národov nevysvetliteľne váhavá a zmätená. No ak by sme jeho idey dali do kontextu s teóriou hodnoty, ktorú učila skoršia literatúra prirodzeného práva, s ktorou bol zrejme Smith dobre oboznámený, pochopíme, že nevidel nič nelogické na tom, že hodnotu by mali určovať subjektívne a aj objektívne faktory. Smith totiž len nasledoval zavedenú tradíciu, ktorá sa datovala ešte do stredovekých čias. Je teda možné, že myšlienky Školy Salamanky takto prenikli až ku samotnému Adamovi Smithovi a ich vplyv tak bol podstatne hlbší a dlhší, ako by sa mohlo zdať.
Na základe ďalšieho skúmania histórie sa tiež javí ako dosť pravdepodobné, že zjavne subjektivistické teórie hodnoty, ktoré zdôrazňovali, že cena vychádza z úžitku, vzácnosti a síl dopytu a ponuky, boli široko známe medzi teológmi a juristami počas 17. storočia, a že táto teória bola postavená do veľkej miery na učení Školy Salamanky.
Analýza hodnoty Školy Salamanky preto zrejme bola jej najväčším prínosom k rozvoju ekonomickej teórie. No jej priekopnícka práca na kvantitatívnej teórii a výmennej teórii parity kúpnej sily si tiež zaslúži svoju pozornosť. Ak teda zo skúmania Školy Salamanky môžeme prísť k nejakému záveru, je to to, že vedúce myšlienky modernej ekonomickej teórie môžu mať podstatne dlhšiu históriu, ako sa často predpokladá.
„Španielska ekonomická literatúra, obzvlášť zo šestnásteho, sedemnásteho a osemnásteho storočia, je taká rozsiahla a zaujímavá, že by na jej opísanie bola potrebná celá séria monografií. Nevšímajme si teda radu, ktorú povedal Don Quijote a pozrime sa do niektorých z týchto starých hniezd v Španielsku. Možno tam koniec koncov ešte stále môžeme nájsť nejakého toho vtáka.“
Ludwig von Mises
Vytlačiť článok
