F. A. Harper vo svojej knihe Sloboda – cesta k jej obnove poukazuje na mnohé nezvyčajné pohľady na podstatu a fungovanie slobody. Je možné stratiť ekonomickú slobodu, no zachovať si iné slobody? Nebolo by lepšie, keby ľudia neboli takí sebeckí, ale keby fungovali podobne ako sociálny hmyz, pri ktorom každý slúži spoločnému dobru? A má vôbec zmysel bojovať za slobodu, keď tu máme demokraciu? F. A. Harper v knihe Sloboda – cesta k jej obnove poskytuje na tieto a mnohé iné zaujímavé otázky prekvapivé, no solídne odargumentované odpovede. F. A. Harper tiež píše aj o tom, prečo štátom organizovaná dobročinnosť nie je skutočnou dobročinnosťou a v konečnom dôsledku narobí viac zla ako dobra.
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Zakúpiť knihu Liberty: A Path to Its Recovery >>
Zaoberá sa aj tým, ako dnešné velebenie obyčajnosti, respektíve obyčajných ľudí, je v priamom rozpore nielen s pokrokom, ale aj s históriou a budúcnosťou našej civilizácie. Kniha tiež predstavuje rady, ako prinavrátiť stratenú slobodu, aj keď mnohí budú sklamaní, že nejde o žiadny detailný návod so „zaručeným“ úspechom. No na rozdiel od niektorých iných autorov F. A. Harper v knihe Sloboda – cesta k jej obnove predstavil čestné a rozumné odporúčania, ktoré by síce zdĺhavo, ale skôr či neskôr skutočne viedli k navráteniu stratenej slobody.
Sloboda – cesta k jej obnove
Podstata slobody
Názory na to, čo je sloboda, sa veľmi výrazne líšia. Na to, čo je sloboda, majú zásadne iný pohľad republikáni, demokrati, socialisti alebo iné politické či nepolitické združenia. Samozrejme, úplne iným prístupom ku slobode je ľahostajnosť. Mnohí ľudia veria, že sloboda je vecou geografickej lokácie alebo vecou dedičnosti. Títo ľudia o slobodu nemajú obavy, pretože sú presvedčení o tom, že keďže ich predkovia kedysi dávno do slobodnejších krajín utiekli pred tyranmi, sloboda v týchto krajinách je zaručená. No títo ľudia si zrejme nie sú vedomí toho, že aj synovia slobodných ľudí sa môžu stať otrokmi v krajine, ktorá kedysi poskytovala vysokú úroveň slobody.
Sloboda existuje tam, kde človek môže robiť čokoľvek si žiada, podľa svojho vedomia a svedomia. Samozrejme, s touto definíciou slobody by mnoho ľudí nesúhlasilo a okamžite by na to chceli povedať: „Áno, ale…“ a doplniť množstvo iných kritérií, podľa ktorých by sloboda mala byť meraná. No viac ako na čokoľvek iné táto reakcia poukazuje na to, ako veľmi sme sa vzdialili porozumeniu slobody. Ak však chceme slobodu, musíme byť ochotní otvoriť sa novým myšlienkam, aj keď sú v priamom rozpore s mnohými našimi názormi, ktoré akceptujeme ako správne.
Sloboda môže byť narušená len činmi, ktoré si navzájom vykonávajú ľudia a sloboda sa teda týka výlučne sféry vzťahov medzi ľuďmi. Pustovník žijúci v jaskyni, ktorý neprichádza do kontaktu s ľuďmi si užíva plnú slobodu a jej nedostatok pre neho teda nie je problémom. No akonáhle by tento pustovník prišiel do spoločnosti a začal vstupovať do vzťahov medzi ľuďmi, strata slobody by pre neho mohla byť opäť reálnou hrozbou. Sloboda sa teda musí výlučne týkať záležitostí, ktoré sa týkajú spoločnosti a ničoho iného.
Formy slobody
Slobodu môže byť praktické rozdeliť do troch kategórií – sloboda presvedčenia, sloboda vo fyzických vzťahoch a sloboda v ekonomickej sfére.
Sloboda presvedčenia nie je ohrozená, keďže v tejto oblasti je každý človek spomínaným pustovníkom a je tak nevyhnutne slobodný. Diktátor človeku môže zobrať pozemok, dobytok, rodinu alebo aj jeho život, no nikdy mu nemôže vziať jeho presvedčenie. Problémom teda nie je sloboda presvedčenia, ale sloboda prejavovať toto presvedčenie. Či už ide o prejavovanie presvedčenia prostredníctvom tlače, rádia, televízie alebo pri diskusii s inými ľuďmi, ide o záležitosti, na ktoré útočia tí, ktorí ničia slobodu. Hitler tak pálil knihy, ktoré sa mu zdali byť prekážkou pri rozširovaní jeho moci a v Rusku sa cenzorovali myšlienky Mendelizmu a dedičnosti. Aj preto myšlienky slobody v postsocialistických a postfašistických časoch mládež neodmietala, len ich nepoznala. Myšlienky, ktoré človek nepozná, totiž nemôže odmietnuť. Cenzúra teda v skutočnosti môže len obmedziť možnosť ľudskej voľby pri voľbe presvedčenia.
Fyzické vzťahy môžu mať rôzne formy, najmä formu voľného združovania. Pustovník s touto slobodou problém nemá, keďže sa nezdružuje s nikým. No všetci okrem pustovníkov musia riešiť problémy súvisiace so združovaním, napríklad problém nevyhnutnej diskriminácie. Jediný spôsob, ako by sa ľudia mohli úplne vyhnúť diskriminácii vo vzťahoch, je deliť sa o svoj čas a lásku so všetkými ľuďmi na svete rovnakým dielom. Vzhľadom na dĺžku ľudského života a počet ľudí na Zemi by to však znamenalo, že s každým iným človekom môžu ľudia tráviť len zhruba pol sekundy.
Ekonomická sféra predstavuje veľkú časť ľudského zmýšľania a konania či už priamo, alebo nepriamo. Aj keď sa množstvo najviac cenených vecí v živote nachádza mimo ekonomickej sféry – láska, krása, náboženská viera, intelektuálne naplnenie – ekonomické záležitosti sa svojou dôležitosťou mnohým z týchto najviac cenených vecí rovnajú, prípadne sú využívané v ich prospech. Láska napríklad môže byť vyjadrená kúpenými darmi, intelektuálne naplnenie môže byť dosiahnuté kúpenými knihami, cesta na náboženské stretnutie môže byť uskutočnená autom alebo vlakom a podobne. Vysoká úroveň ekonomickej slobody je preto nevyhnutnou pre všetky ostatné slobody.
Základ ekonomickej slobody
Základom ekonomickej slobody je právo človeka na dielo svojej práce. Požiadavky slobody v ekonomickej sfére nemôžu byť naplnené žiadnym iným spôsobom. Samozrejme, problémom je rozlíšiť, čo je moje a čo nie je moje. To je možné dosiahnuť troma spôsobmi:
- Každý môže mať čokoľvek, čo si uchmatne.
- Niekto rozhodne o tom, kto bude mať právo používať a vlastniť rôzne výrobky a služby.
- Každý si môže nechať to, čo vyrobí.
- Tieto tri možnosti sú vyčerpávajúce, a teda pokrývajú všetky reálne možnosti.
Prvý spôsob je zákon džungle, ktorý vlastníctvo zakladá len na veľkosti donútenia. Takýto systém je však veľmi nestabilný, keďže každý, kto sa odhodlá niečo vyrobiť, čelí okamžitému nebezpečenstvu, že mu to bude zobrané proti jeho vôli. Zákon džungle tak odrádza od výroby a motivuje k spotrebe aj toho mála, ktoré je dostupné. Takáto ekonomika je preto odsúdená na primitívny stav, pričom jej členovia sa budú živiť najmä produktmi prírody.
Druhý spôsob je využívaný v každej autoritárskej spoločnosti, bez ohľadu na jej názov. Vďaka tomu môže o majetku a výrobe rozhodovať len diktátor a nikto iný, čo je nevyhnutne v priamom rozpore s predstavou o slobodnej spoločnosti.
Jedinou metódou kompatibilnou so slobodnou spoločnosťou je tretí spôsob – každý si môže nechať to, čo vyrobí. Tento spôsob hovorí o tom, že žiadna časť práce ľudí nemôže správne prináležať zlodejovi, otrokárovi alebo vládcovi s akýmkoľvek titulom. To je zásadný rozdiel oproti prvým dvom metódam. Rozdiel je len v tom, že zatiaľ čo pri prvej metóde je majetok odňatý pre súkromné záležitosti, v druhom prípade môže ísť o „verejné“ záležitosti. Podľa mnohých ľudí je tak prvý spôsob sebecký a druhý nie je sebecký – zlodej napríklad uchmatne majetok pre svoju vlastnú potrebu, zatiaľ čo múdry diktátor uchmatne majetok pre dobro svojich občanov.
Typickým príkladom zlodeja je Al Capone a príkladom diktátora Stalin. No takéto rozdelenie nie je veľmi jasné. Robin Hood napríklad údajne pomáhal svojim lupom chudobným, do ktorej skupiny teda patril? Podobne sa mnohí iní zlodeji preslávili prispievaním časťou lupu na rôzne „cnostné“ účely. Kam teda patria títo zlodeji? Naopak, mnohí alebo aj väčšina svetových diktátorov a vedúcich politikov využívali uchmatnuté majetky pre svoj vlastný prospech. Do ktorej skupiny teda patrili? Jediným jasným záverom teda je, že z pohľadu samotného výrobcu sú mu odňaté plody jeho práce proti jeho vôli v oboch prípadoch rovnako.
Sloboda a dobročinnosť
Sloboda je obviňovaná z mnohých nerestí, no jedna z nich je populárnejšia ako všetky ostatné – že sloboda znamená sebectvo a chýbajúci duch dobročinnosti. Preto tí, ktorí sú o týchto obvineniach presvedčení, často hovoria, že „sloboda“ by mala zahŕňať právo jednej osoby zobrať plody práce inej osobe pre dobročinné účely. No „politická dobročinnosť“ má od skutočnej dobročinnosti veľmi ďaleko. V prvom rade totiž nejde o anonymný čin, naopak, politici sa nikdy nezabudnú chváliť, koľko peňazí dali na pomoc tým, ktorí to podľa nich potrebujú. Rovnako táto pomoc nepochádza z vrecák samotných politikov, ale z vrecák iných ľudí, ktorým tieto prostriedky boli zobrané nedobrovoľne.
Ani to však nemusí byť dostatočný argument pre tých, ktorí tvrdia, že bez vynútenej „dobročinnosti“ by chudobní ľudia na uliciach zomierali od hladu. No jedným z množstva dôkazov svedčiacich o tom, že ľudia nezištne konajú aj v prospech blahobytu iných je napríklad dieťa a iní bezmocní členovia rodiny, ako aj iné osoby v núdzi, ktorí zvyčajne nezomierajú v spoločnostiach, v ktorých platia pravidlá slobody.
S tým, ako preberá zodpovednosť za „dobročinnosť“ štát, logicky klesá pocit tejto zodpovednosti u bežných ľudí. Keď je daňovník prinútený prispieť na „dobročinné“ účely proti svojej vôli, postupne sa zbavuje zodpovednosti za pomoc druhým a čoraz viac sa drží názoru: „Za to je zodpovedná vláda!“ Žiaľ, s pretrvávajúcim a zväčšujúcim sa vládou vynúteným „dobrom“ tento názor prijíma čoraz väčšia časť populácie.
Zaujímavé je tiež obvinenie slobody zo sebectva. Ak je totiž sebecký ten, kto si chce nechať to, čo sám vytvoril, ten, kto chce zobrať niekomu to, čo sám nevytvoril, musí byť obvinený z ďaleko menej cnostnej sebeckosti. Kto teda má právo byť sebecký, ten, kto daný majetok vytvoril alebo niekto iný? Ak hovoríme, že to má byť niekto iný, tak musíme nevyhnutne veriť tomu, že tí, ktorí netvoria sú kvalifikovanejší v rozdeľovaní vytvoreného ako tí, ktorí tento majetok vytvorili. Musíme tiež nevyhnutne veriť tomu, že tí, ktorí daný majetok nevytvorili sú nadradení v cnosti a vo svedomí a musíme veriť aj tomu, že odňatím majetku od výrobcu proti jeho vôli tohto výrobcu neodradíme od ďalšej výroby, keďže logicky nie je možné vykonávať „dobročinné“ činy s majetkom, ktorý vytvorený nebol.
Kódex správania v slobodnej spoločnosti
Ak má byť sloboda zachovaná, musíme sa vyhnúť obrovskej túžbe zabrániť druhým ľuďom robiť „chyby“. Neexistuje totiž žiadna možnosť, ako niekomu umožniť konať správne, bez toho, aby sme mu tiež neumožnili chybné konanie. Jediný spôsob, ako sa vyhnúť zodpovednosti za chyby druhých, je povoliť im plnú slávu a odmenu za správne konanie, ako aj plnú hanbu a trest za chybné konanie. Len tak sa môžu ľudia izolovať od chýb druhých, či už je tým druhým Stalin, alebo náš sused.
Demokracia a sloboda
Vďaka mnohým kráľom, generálom či führerom je dobre známe, že vláda môže zotročiť ľudí. No okrem toho tiež prevláda presvedčenie o tom, že je nemožné stratiť slobodu v demokracii, keďže demokracia je zárukou toho, že sa presadí vláda ľudu, čo je sloboda. Kým teda bude zachovaná demokracia, bude tiež zachovaná aj sloboda.
No čím viac sa človek spolieha na neistú podporu, tým pravdepodobnejšie zlyhá. Pravdepodobne žiadny iný názor tak nie je pre slobodu nebezpečnejší ako práve tento. Willis Ballinger študoval 8 veľkých demokracií minulosti – staroveké Atény, Rím, Benátky, Florenciu, prvú a tretiu francúzsku republiku, Weimarské nemecko a Taliansko. Ako zistil, v piatich z týchto ôsmich demokracií bola sloboda stratená mierumilovne, hlasovaním, v dvoch bola stratená násilím a v jednej bola stratená legislatívnym podvodom.
Demokraciu však od ostatných foriem vlády odlišuje len mechanický dizajn vlády a nie jej obsah. Inak povedané, je to rovnaký rozdiel ako medzi tvarom nákladného auta a jeho nákladom alebo medzi tvarom pohára a nápoja v ňom naliatom. No pokiaľ ide o slobodu, dôležitý je práve obsah a nie spôsob, akým je tento obsah formovaný. V ekonomickej sfére nás napríklad zaujíma to, či, prípadne ako vláda riadi ceny v ekonomike, nie to, ktoré ministerstvo má vykonávať túto prácu alebo kto má toto ministerstvo riadiť. Keď teda vláda zasiahne do slobody ľudí, to, či diktátor získal svoju moc narodením, násilím alebo hlasovaním ľudu nemá veľkú dôležitosť.
Treba byť preto napozore pred tými, ktorí vyhlasujú, že sloboda existuje vtedy, keď ľudia môžu hlasovať o všetkom o čom chcú. To by totiž bol podobný argument, ako keby slobodu vo vzťahoch malo zabezpečiť verejné hlasovanie o tom, kto si koho zoberie za manželku, prípadne o tom, aké náboženstvo má uznávať. V súvislosti s tým tiež nie je vôbec zaručené, že sloboda v krajine s demokratickou vládou bude vyššia ako sloboda v krajine s inou formou vlády.
Variabilita a pokrok
Centrálni plánovači často závidia sociálnemu hmyzu. Fungovanie mravcov, včiel či termitov totiž podľa nich predstavuje ideál „usporiadanej a industriálnej“ spoločnosti. A sociálny hmyz sa skutočne približuje ideálom socialistickej spoločnosti. Jednotliví členovia kolónie hmyzu vykonávajú svoje úlohy bez odvrávania a zdá sa, že usporiadanosť a industriálnosť skutočne prevládajú. Namiesto konkurencie prevláda v týchto kolóniách neobmedzená spolupráca. No zdá sa, že hmyz ako indivíduum je neschopný vlastných myšlienok a prianí.
Tieto kolóny hmyzu sú navyše vysoko materialistické a morálne alebo duchovné hľadisko u nich nehrá žiadnu úlohu. Sú „neľudské“ a úplne im chýba čokoľvek , čo by sme mohli prirovnať k teplu ľudskej lásky alebo súcitu. Plná zamestnanosť a vysoká úroveň výroby je dosiahnutá vďaka neľútostnému zabíjaniu starých a chorých. Násilie však nie je vykonávané len v rámci kolóny, ale tiež pri nútených vojnách s inými kolónami.
Človek je však veľmi odlišný od sociálneho hmyzu. Je vysoko súťaživý pri niektorých svojich druhoch, zatiaľ čo je vysoko kooperatívny pri iných. Nie je motivovaný len materialistickými cieľmi, ale aj morálnymi a duchovnými cieľmi. Keďže má na rozdiel od sociálneho hmyzu schopnosť nezávislého myslenia a konania, má túžbu po slobode. Zdá sa, že človek je prekliaty večnou túžbou robiť niečo odlišné ako jeho druhovia a vždy rebelovať proti niečomu.
No ľudská schopnosť nezávislého myslenia a konania v spojení s variabilitou vesmíru je práve koreňom pokroku. Variabilita je nielen zdrojom zmeny, ale tiež jeho jediným zdrojom. Bez variability by svet bol skutočne čudným miestom. Ako by v ňom mohla byť krása alebo láska? Aký by bol účel „randenia,“ keby boli všetci potenciálni partneri rovnakí? Aký by bol význam existencie cirkusu, športových hier alebo akýchkoľvek iných súťaživých aktivít, keby boli všetci účastníci rovnakí? Odkiaľ by pochádzalo potešenie, ak by na svete vždy bola prítomná tá istá monotónnosť?
Neobyčajný človek
Samotná variabilita však nie je dostatočná pre dosiahnutie pokroku. Medzi kameňmi je tiež veľká variabilita, no chýba im práve spomínaná schopnosť nezávisle rozmýšľať a konať. Extrémne velebenie „obyčajného človeka“ je síce populárne, no predstavuje veľkú hrozbu pre porozumenie základov pokroku. „Obyčajný človek“, ktorý sa vyžíva vo svojej obyčajnosti a odsudzuje neobyčajných ľudí sám žne plody práce tejto neobyčajnosti. Zažatie svetla vypínačom si nevyžaduje žiadnu veľkú námahu – po vzácnych a hodnotných objavoch Franklina a Edisona. Podobne svet čakal veľmi dlhú dobu na použiteľné autá, no po snahách Forda a Ketteringa sa dnes dokáže naučiť šoférovať auto prakticky každý. Schopnosť spotrebovávať je obyčajná a nie vzácna a väčšina z nás je schopná spotrebovávať to, čoho objavenia a výroby je schopný len neobyčajný človek. Nesmieme teda zabúdať, že ak by počas celej histórie na svete existovali len „obyčajní“ ľudia, boli by sme ešte stále primitívnymi barbarmi. Naša existencia by tak bola podobná tým najnižším zvieratám.
Pokrok je spomalený do tej miery, do akej je obyčajnému človeku umožnené pripraviť neobyčajného človeka o možnosti na vytváranie pokroku. Sloboda neobyčajnému človeku tieto možnosti dáva a okrem nej nedáva nič iné. Objavy a pokrok nemôžu byť nanútené, prinajlepšom im môže byť umožnené sa vyskytnúť. Preto by zničenie všetkej slobody zastavilo všetok pokrok a spoločnosť viedlo k úpadku.
Obnova slobody
Je nemožné na tomto mieste predstaviť detailný plán na navrátenie stratenej slobody. No mali by sme sa riadiť určitými princípmi – žiadne špeciálne privilégiá a žiadne obchodovanie so špeciálnymi privilégiami. V prvom rade je potrebné, aby človek porozumel slobode a mohol tak jej princípy aplikovať do svojho vlastného života. Takáto úroveň porozumenia nie je jednoduchá a nie je možné ju kúpiť. Toto pochopenie je možné získať len ako pochopenie akéhokoľvek iného zložitého predmetu – dlhým a starostlivým štúdiom a rozmýšľaním.
Vďaka tomu však takýto človek bude môcť šíriť myšlienky slobody a poukazovať na činnosti, ktoré ju poškodzujú bez toho, aby sa musel uchyľovať len k naučeným frázam alebo záverom, bez vlastného pochopenia. Len takto sa môžu vedomosti šíriť ku tým, ktorí hľadajú pomoc a smerovanie a ku tým, ktorí hľadajú čestné riešenia komplikovaných problémov. Samozrejme, táto metóda je pomalá. No k slobode nevedú žiadne skratky. Skratky, ktoré sú často volené v unáhlenosti, zvyčajne narúšajú samotné základy slobody, a tak vedú len k ďalšiemu vzdialeniu od zamýšľaného cieľa.
Správne konanie vždy nasleduje po porozumení – čo je jediná cesta ku správnemu konaniu. Ak však tento pokrok vyzerá až beznádejne pomalý, musíme vytrvať vo viere, že sloboda je v súlade s pravdou a s prirodzeným usporiadaním spoločnosti. Pravda je nesmrteľná, napriek prehrám, ktorými zdanlivo trpí na svojej ceste. Pravda má moc, ktorá sa neklania osobám a ani množstvám osôb, ktoré môžu byť od nej vzdialené. Pravda má moc, ktorej sa nie je možné dotknúť fyzickou silou. Je nemožné zastreliť pravdu.
Milovník slobody si nájde spôsoby, ako byť slobodný.
Vytlačiť článok
