Ekonomika, ekonomická situácia a ekonomické údaje vybraných krajín.

William H. Hutt – Teória kolektívneho vyjednávania

Teória kolektívneho vyjednávania - William H. Hutt Ekonóm William H. Hutt sa vo svojej knihe Teória kolektívneho vyjednávania detailne zaoberá dopadmi činnosti odborov na zamestnancov, spotrebiteľov a zamestnávateľov. William H. Hutt ukazuje na mnohých teoretických, ale aj empirických príkladoch, že výhody získané kolektívnym vyjednávaním sú často iluzórne, no vždy idú na úkor niekoho iného. Zvyčajne to je na úkor samotných pracujúcich, ktorým mali nové výhody pomôcť.

Excerpt knihy “Teória kolektívneho vyjednávania” od autora William H. Hutt je vám dostupný aj vo formáte PDF a ePub. Pre downloadnutie kliknite na vybranú ikonku.
Ekonomické knihy na downloadnutie ePub formáteEkonomické knihy na stiahnutie PDF formáte
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Downloadnuť knihu v anglickom jayzku >>

Kniha Teória kolektívneho vyjednávania však ukazuje, že ak by aj zamestnanci neboli poškodení priamo, nepochybne budú umelými zásahmi do vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom poškodení spotrebitelia. A keďže každý zamestnanec je zároveň aj spotrebiteľom, ničivosti týchto zásahov sa v konečnom dôsledku pracujúci nemôžu vyhnúť. William H. Hutt tak svojou knihou Teória kolektívneho vyjednávania ukazuje, že záujmy odborov a pracujúcich sú len zriedka totožné.

Predhovor Ludwiga von Mises

Ekonómia nás učí, že zvýšenie miezd je možné dosiahnuť len jediným spôsobom – zvýšením investovaného kapitálu v prepočte na osobu, čo zvýši marginálnu produktivitu pracujúcich. Pri mzdových sadzbách vytvorených na slobodnom trhu sa môže zamestnať každý, kto chce pracovať, a tak má slobodný trh práce tendenciu odstrániť nezamestnanosť. Jedinou účinnou politikou plnej zamestnanosti je preto nezasahovanie do pracovného trhu.

Ak v dôsledku vládneho alebo odborárskeho donútenia výška miezd stúpne nad trhovú úroveň, dôsledkom bude pretrvávajúca nezamestnanosť časti potenciálnej pracovnej sily. Je preto nemožné zvýšiť mzdy nad trhovú úroveň bez toho, aby v dôsledku toho neutrpela nejaká iná skupina ľudí. Napriek tomu je však možné pochopiť netrpezlivosť pracujúcich, ktorí chcú zlepšenie svojich podmienok dosiahnuť rýchlejšie ako len postupnou akumuláciou kapitálu.

Teória kolektívneho vyjednávania | Časť prvá – Znevýhodnení pracujúci

Pokusy o racionalizáciu ideí o „znevýhodnených pracujúcich“

Údajnému znevýhodneniu pracujúcich sa venovalo množstvo rôznych autorov, zo všetkých sfér sociálnych vied. No tieto teórie sú takmer bez výnimky buď založené na nepochopení absolútnych základov ekonómie (napríklad toho, ako fungujú ceny), alebo na zovšeobecneniach odvodených z rôznych hypotetických a nepravdepodobných špeciálnych prípadov a množstve nových fráz, ktoré slúžili ako náhrada za rozmýšľanie o týchto záležitostiach.

Teória kolektívneho vyjednávania ako prostý prívesok k akejkoľvek konkrétnej mzdovej teórii, ktorá bola uznávaná

Teórie o tom, ako fungujú mzdy a čo ovplyvňuje ich výšku sa v priebehu času rozvíjali, pričom niektoré z týchto teórií boli vzájomne v priamom rozpore. No napriek tomu bola teória o údajnej výhodnosti kolektívneho vyjednávania pomerne nezávislá na aktuálnych mzdových teóriách. Namiesto toho bola táto teória len príveskom k aktuálnej mzdovej teórii a nie jej priamou súčasťou, ako by sme mohli očakávať na základe vyhlásení o zjavných výhodách kolektívneho vyjednávania.

Záujmy odborov sú protichodné so záujmami pracujúcich

Frederic Harrison popísal odborové hnutie ako „univerzálny protest proti nespravodlivosti celého odvetvia práce.“ Takýto pohľad na odbory je veľmi častý, no tiež aj veľmi zavádzajúci. V skutočnosti, ako si ukážeme neskôr, boli záujmy odborov takmer vždy v rozpore so záujmami pracujúcich. Ak by historici odborových hnutí mali ekonomické vzdelanie, sami by na tento fakt kládli najtvrdší dôraz. Žiaľ, títo historici boli prakticky bez výnimky osobami, ktoré neskrývali svoju nevraživosť voči ekonómii, a to je zrejme dôsledkom ich zlyhania pri korektnej interpretácii faktov.

Zakladateľ „vedeckého socializmu“

Na to, aby človek pochopil škodlivé účinky praktík odborov nemusí byť ani zástancom slobodného trhu, ako môžeme vidieť na príklade Williama Thompsona. William Thompson bol podľa Mengera „najvýznamnejším zakladateľom moderného vedeckého socializmu.“ Thompson bol tiež pôvodcom myšlienky o teórii nadhodnoty a mal veľký vplyv na Karla Marxa. Thompsona tak len ťažko možno obviniť zo zaujatosti voči pracujúcim.

Voči združovaniu ľudí u odborov bol však Thompson napriek tomu mimoriadne kritický. Podľa neho tieto združenia (ktoré videl ako „krvavé aristokracie priemyslu“) „záviseli len na prostej sile a nedovolili by iným pracovníkom vstúpiť na trh za žiadnu cenu.“ Akékoľvek zvýšenie mzdy u odborovo združených pracovníkov tiež podľa neho išlo „na úkor rovného práva priemyselných pracovníkov získať zručnosti a vymeniť ich prácu kde a ako môžu.“

„Štandardná (mzdová) sadzba“ je v zásade nástrojom vylúčenia

Každé požadovanie umelo vysokých mzdových sadzieb zníži množstvo ľudí, ktorých je pre zamestnávateľov ziskové zamestnať. Tí, ktorí pracovať zostanú, môžu získať len na úkor iných, typicky tých, ktorí nepracujú. Odbory tak vylučujú práve tých najslabších, v ktorých záujme sú tieto zákony formálne prijímané. Akoby to nestačilo, že mnohí pracujúci sú v dôsledku činnosti odborov vytlačení mimo pracovného trhu, činnosť odborov tiež vedie k zvýšeniu cien, čo opäť ublíži najmä tým najslabším.

Adam Smith obmedzil svoju teóriu (ktorá obsahovala tri myšlienky) na „bežné okolnosti“

Žiaľ, aj Adam Smith, ktorý je považovaný za jedného z najznámejších obhajcov slobodného trhu, veril mnohým chybným ideám o tom, ako funguje odmeňovanie pracujúcich. Ako písal: „Na základe všetkých bežných okolností (…) majú zamestnávatelia v spore výhodu (…)“ a podľa neho tiež môžu pracujúcich prinútiť „k súhlasu s ich podmienkami.“

Jeho vysvetlenie tejto vágnej moci môže byť rozdelené do troch myšlienok. Po prvé, musí existovať určité spolčenie zamestnávateľov, ktorí súhlasia so stlačením miezd na najnižšiu úroveň, ktorá stačí na prežitie. Po druhé, ako tiež napísal, medzi zamestnávateľmi existuje „tichá no jednotná“ dohoda na udržiavanie miezd na nízkej úrovni. A po tretie, ako uviedol Smith, aj keď z dlhodobého hľadiska môžu byť pracujúci „tak dôležití pre svojho zamestnávateľa, ako je on dôležitý pre nich,“ táto dôležitosť pre zamestnávateľa „nie je taká bezprostredná.“ Podľa neho totiž zamestnávateľ mohol zo svojho majetku vo všeobecnosti pohodlne prežiť rok či dva, mnohí zamestnanci by však bez mzdy neprežili ani mesiac a rok by bez príjmu len sotva niekto z nich prežil. Pre Smitha bola táto teória zrejmá sama o sebe, a preto ju ďalej nerozvíjal. No zrejmosť tejto teórie vyvracia samotná realita. Jedným z jej najväčších nedostatkov je to, že zatiaľ čo podľa Smitha táto teória platí za „bežných okolností,“ v praxi mzdy sú a boli často výrazne vyššie, ako bola spomínaná najnižšia možná úroveň potrebná na prežitie.

Adam Smith sa zrejme sám podvedome zbavil tejto myšlienky

Smith však uviedol len jednu výnimočnú udalosť mimo spomínaných „bežných okolností,“ a tým bol „nárast obratu alebo zásob“, ktorý mohol „občas dať pracujúcim výhodu a umožniť im zvýšiť ich mzdy.“ V takejto situácii by totiž podľa neho „zamestnávatelia dražili proti sebe navzájom, aby získali pracovníkov, a tak dobrovoľne prelomili prirodzené spolčenie zamestnávateľov nezvyšovať mzdy.“

Táto „výnimočná“ situácia sa však zdá byť v priamom rozpore so Smithovou teóriou, ktorá má platiť za bežných okolností. A Smith sa zrejme skutočne vedome či podvedome zbavil svojich pôvodných myšlienok, keďže v celej svojej viac ako 1000 stranovej knihe ju už ani raz nespomenul. No aj keď tieto myšlienky Smith opustil, mnohí jeho nasledovníci ich prebrali a sú súčasťou myslenia ľudí dodnes.

Práca nie je trvanlivá komodita

Obzvlášť zaujímavá je Smithova teória o tom, ako sú údajne potreby zamestnávateľov už z princípu menej urgentné ako potreby zamestnancov. Túto myšlienku však kritizoval aj jeden zo zástancov odborov, Edwin Walker. Ten totiž správne poukázal na to, že práca nie je trvanlivá komodita: „Ak (zamestnávateľ) nekúpi dnešnú prácu dnes, isto ju nemôže kúpiť zajtra.“ A zamestnávateľ, ktorý nemôže využiť svoj kapitál navyše stráca príjem rovnako ako pracovník, ktorý nemôže pracovať.

Teória kolektívneho vyjednávania | Časť druhá – Neurčitosť

Ranné kontakty s ideou neurčitosti

Zamestnanec možno aj z vlastnej skúsenosti vie, že ak s predavačom v obchode vyjednáva o cene, je možné, že tovar získa za nižšiu ako pôvodnú cenu. Analogicky k tomu tento zamestnanec nevidí dôvod, prečo by hrozbou štrajku nemal skúšať získať vyššiu mzdu za svoju prácu. Na takomto zmýšľaní stavali aj mnohí ekonómovia, ktorí ho rozvinuli do teórie, ktorá hovorí, že cena práce je „neurčitá“ a že v rozpätí svojej neurčitosti mali odbory legitímny priestor na konanie podobne, ako bol priestor na vyjednávanie v barterovom obchode.

Neurčitosť izolovaných transakcií sa spočiatku nezdala byť dôležitá

Ekonóm Mountifort Longfield sa neurčitosťou zaoberal v hypotetickom izolovanom príklade dvoch ľudí. Ako pozoroval: „Pracovník pracujúci sám pre seba by považoval za zhodné s jeho záujmom vzdať sa 19/20 plodov svojej práce v prospech človeka, ktorý by mu požičal (rýľ), ak by alternatívou bolo to, že by musel obrábať pôdu vlastnými rukami.“ No ako Longfield uviedol, pracovník nedostane len takúto nízku mzdu, pretože zisk najnižšie zaplateného kapitálu „reguluje zisky zvyšku.“

Evolúcia myšlienky

No niektorí iní ľudia stavali na neurčitosti mzdy chybnú teóriu za chybnou teóriou. Jedným z takých príkladov je Jacob Waley, ktorý napísal: „Cena, či už práce alebo čohokoľvek iného, v žiadnom prípade nezávisí na pomere medzi ponukou a dopytom. (…) Tézy o ponuke a dopyte neplatia za bežných podmienok.“ Akoby to nestačilo, Waley nahradil dopyt a ponuku „konkurenciou,“ na čo sa spýtal: „Čo reguluje konkurenciu?“ a odpovedal si: „Nič.“

Pri konkurencii sú marginálne úžitky „príjmu“ alebo „peňazí“ irelevantné k tomuto problému

Ako bolo spomenuté skôr, jednotlivec môže potrebovať mzdu tak veľmi, že sa uspokojí aj s 1/20 plodov svojej práce. To je však irelevantné, ak je trhová cena jeho práce vo výške 1/5 plodov jeho práce. Samozrejme, je pravda, že čím je pracovník chudobnejší, tým vyšší marginálny úžitok z daného príjmu bude mať. Inak povedané, 1 dolár naplní u chudobného pracovníka zrejme viac urgentné potreby ako ten istý dolár u milionára. No vzhľadom na spomínanú existenciu konkurencie je to rovnako irelevantné.

Štrajky je najlepšie pokladať za donucovacie nástroje

Štrajk je zámerným zásahom do voľného a plynulého toku služieb pracovníkov, kapitálového vybavenia alebo iného výrobného faktora v reakcii na existujúce ekonomické podmienky. Cieľom štrajku je vo všeobecnosti buď prinútiť druhú stranu k tomu, aby prijala inú ako konkurenčnú cenu, alebo ich cieľom môže byť brániť sa snahám druhej strany uvaliť na pracovníkov nekonkurenčnú cenu.

Určité skupiny môžu získať vylúčením iných faktorov, keď sú konkurencieschopné

Akákoľvek skupina ľudí, ktorá spolu vlastní určitý podiel výrobných faktorov, môže získať na vylúčení určitých faktorov vlastnených inými z celkovej ponuky. Toto vylúčenie však zníži celkovú výrobu. Zisk tejto skupiny ľudí tak bude dosiahnutý čiastočne na úkor tých, ktorým bolo zabránené spolupracovať a čiastočne na úkor tých, ktorí si dané komodity kupujú a budú musieť platiť vyššiu jednotkovú cenu.

Fráza „na úkor niekoho alebo niečoho“

Každý monopolistický zisk jedného monopolistu medzi spolupracujúcimi výrobnými skupinami bude nevyhnutne sprevádzaný stratou u niektorých iných skupín. Prvým dôvodom je vyššia požadovaná cena za monopolný faktor, a tak aj bez priameho vylúčenia toho faktora dôjde k určitému poklesu dopytovaného množstva. Odbory, ktoré vylúčia pracovníkov z určitého zamestnania tým zvyknú poškodiť aj zamestnávateľa a aj spotrebiteľa. Môžeme preto povedať, že zisky odborov sú získané na úkor vylúčených pracovníkov, zamestnávateľa a spotrebiteľa.

Zdanlivá zneužiteľnosť nemobilných faktorov môže byť iluzórna

V praxi, keď v dôsledku konkurencie významné zvýšenie nákladov nemôže byť presunuté na spotrebiteľa, určitá časť celkového kapitálového vybavenia prestane byť využívaná. V dôsledku toho môže dôjsť napríklad k náhlemu zatvoreniu veľkej časti továrne a k následnému hromadnému prepúšťaniu.

Keď sú takéto politiky normálne, žiadny kooperačný faktor nemôže byť zneužiteľný

No ak by sa aj pracovníkom podarilo zneužiť napríklad nemobilnosť výrobných faktorov a skutočne by sa im podarilo získať žiadané výhody, takéto úspešné príklady nemôžeme zovšeobecňovať. Ak by totiž bolo u pracujúcich bežné takto zneužívať investovaný kapitál, vo výsledku by zamestnávatelia investovali menej prostriedkov do kapitálu, ktorý je možné takto zneužiť. Pri kalkulácii potenciálneho zisku by totiž zamestnávatelia brali do úvahy toto vysoké riziko zneužitia kapitálu a svoje investície by orientovali do bezpečnejších oblastí. V súvislosti s týmto je tiež dobré podotknúť, že aj keď určité zvýšenie miezd pracovníkov nemusí viesť k zníženiu zamestnanosti medzi týmito pracovníkmi, toto zvýšenie miezd mohlo v skutočnosti zabrániť nárastu zamestnanosti v prípade, ak by k tomuto zvýšeniu miezd nedošlo.

Ako vzniklo chybné presvedčenie

Populárne presvedčenie o tom, že monopolné zisky (napríklad dosiahnuté zákonmi, ktoré umelo zvyšujú mzdy) môžu pracujúci dosiahnuť na úkor kapitálu, zrejme vzniklo z dvoch dôvodov: 1) viera v to, že ak sú všetky mzdy umelo zvýšené, pracujúci ako celok zarobia viac 2) zo zvyku vnímať „pracujúcich“ a „kapitál“ ako protichodné veci, namiesto toho, aby boli vnímané ako vzájomne kooperatívne vo výrobe.

Zneužitie spotrebiteľa dopadá najvážnejšie na pracujúcu triedu

Ako ukázala analýza v tejto knihe, akékoľvek výhody, ktoré získajú odbory, sú získané buď na úkor zneužitia spotrebiteľa, alebo na úkor vylúčenia konkurencie (záujemcov o prácu, ktorí nie sú odborovo združení). Samozrejme, spotrebiteľ stráca tak či tak aj v druhom prípade. To, do akej miery budú znášať straty tí-ktorí spotrebitelia, závisí na tom, kto bude konečným príjemcom výrobkov, ktorých sa aktivity odborov týkajú. Ako však môžeme vidieť, väčšia časť dopytu po spotrebnom tovare pochádza od relatívne chudobnejších ľudí a väčšina komodít, ktorých výroby sa zúčastňuje pracujúca trieda, spotrebováva táto samotná pracujúca trieda. Zdanlivé výhody získané odbormi tak pravdepodobne spôsobia samotným pracovníkom viac ako úmerné straty.