Ekonomika, ekonomická situácia a ekonomické údaje vybraných krajín.

Robert Higgs – Transformácia americkej ekonomiky 1865 – 1914

Transformácia americkej ekonomiky - Robert Higgs Robert Higgs vo svojej knihe Transformácia americkej ekonomiky 1865 – 1914 popisuje polstoročie najväčšieho ekonomického rozmachu Spojených štátov amerických v ich histórii. Za 5 desaťročí ekonomika USA vzrástla v prepočte na obyvateľa až trojnásobne a v sumáre až osemnásobne. Ako tvrdí Robert Higgs, taký vysoký a tak dlho trvajúci hospodársky rast je bezprecedentný nielen v Spojených štátoch amerických, ale aj na svete vôbec.

Excerpt knihy “Transformácia americkej ekonomiky 1865 – 1914” od autora Robert Higgs je vám dostupný aj vo formáte PDF a ePub. Pre downloadnutie kliknite na vybranú ikonku.
Ekonomické knihy na downloadnutie ePub formáteEkonomické knihy na stiahnutie PDF formáte
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Downloadnuť knihu v anglickom jazyku >>

Tento rast však absolútne narušil fungovanie americkej ekonomiky a USA sa tak za 50 rokov zmenili na nepoznanie. Ako však ukazuje kniha Transformácia americkej ekonomiky 1865 – 1914, mnohé z vnímaných nespravodlivostí boli zásadne menšie, prípadne dokonca presne opačné, ako ich opisujú historici. Rastúca urbanizácia napríklad neprispela k horšej životnej úrovni, práve naopak. Urbanizácia bola nielen jednou z ukážok rastu životnej úrovne, ale tiež aj jednou z jeho dôsledkov. A našťastie, urbanizácia nie je jedinou témou, ktorá bola v realite menej negatívna, ako sa o nej písalo. Podobných príkladov ponúka Robert Higgs v knihe Transformácia americkej ekonomiky 1865 – 1914 veľké množstvo.

„Pozorovania… sú vždy interpretáciami pozorovaných faktov… (a) sú interpretáciami vo svetle teórií.“ — Karl R. Popper

Transformácia americkej ekonomiky | Úvod: Pokrok a chudoba

„Niektorí mohli získať nekonečne lepšie a jednoduchšie živobytie, zatiaľ čo pre iných bolo ťažké získať vôbec nejaké živobytie.“ — Henry George

V honbe za vytváraním bohatstva Američania v pol storočí po roku 1865 porazili všetkých rivalov. Vytvorenie novej a stále rastúcej ekonomiky narušilo a zničilo staré usporiadanie spoločnosti a tejto transformácii neuniklo žiadne priemyselné odvetvie ani žiadny región. Dopady tejto premeny sa však veľmi rôznili. Zatiaľ čo niektorí zažívali obdobie veľkej prosperity, mnohí z tých, ktorí nestíhali s tempom pokroku, boli v ešte väčšej biede.

Amerika však bola v tomto čase zasľúbenou krajinou pre utláčaných Európanov. S vidinou slobody prišiel do Ameriky v roku 1848 aj škótsky tkáč William Carnegie. No po príchode do Ameriky zažil veľké sklamanie a na to, aby aj so svojou rodinou prežil, musel pracovať v textilnej továrni aj jeho 13 ročný syn Andrew. Ako tento život opisoval Andrew: „Bol to ťažký život. V zime sme s otcom vstali a raňajkovali potme, do továrne sme prišli ešte pred východom slnka a s krátkou prestávkou na obed sme pracovali až do tmy.“ Andrew neskôr pracoval ako poslíček, spojovateľ telegrafu, vedúci na železnici a nakoniec ako nezávislý podnikateľ. Andrew sa vo svojom podnikaní sústredil na oceliarsky priemysel a neskôr sa stal jedným z najbohatších ľudí na svete. Andrew Carnegie tak bol príkladom toho, že americký sen môže byť naozaj skutočnosťou. Mnohí iní, ktorí chceli tiež zbohatnúť (a najlepšie čo najrýchlejšie) však ignorovali skutočné riziká a často trpko zlyhávali. Ako napríklad v tom čase písala Susan Orcutt z Kansasu štátnemu guvernérovi:

„Beriem do ruky svoje pero, aby som vám dala vedieť o tom, že hladujeme. Je dosť ťažké sa zaobísť bez jedla v tejto Bohom zabudnutej krajine (…). Môj manžel odišiel hľadať prácu a vrátil sa domov včera večer a povedal mi, že budeme musieť zomrieť od hladu (…). Dnes som nemala čo jesť a už sú tri hodiny.“

I. Porozumenie faktom

V časoch po skončení Americkej občianskej vojny bola americká ekonomika pomerne slobodná. Nie vládne plánovanie, ale najmä jednotlivci rozhodovali o tom, koľko, kde, kedy a čoho vyrábať. No aj keď každý človek sledoval len svoje vlastné záujmy, výsledkom nebol chaos. Namiesto toho bola ekonomika pomerne usporiadaná v mnohých ohľadoch predvídateľná.

Spotrebitelia kupovali viac tovaru, ktorý bol lacnejší, zamestnanci sa zvykli presúvať do zamestnaní, v ktorých sa zvýšili mzdy a výrobcovia sa presúvali do odvetví alebo lokalít, ktoré im sľubovali relatívne vyšší výnos. Aj bez citeľného centrálneho riadenia tak výrobcovia, zamestnanci a iné zdroje boli alokované s cieľom vyrobiť najmä tovary a služby, ktoré spoločnosť považuje za najviac urgentné.

Ekonomická stránka informácií

Efektívne fungovanie trhu závisí aj od toho, či jeho účastníci disponujú dostatkom potrebných informácií. Informácie (resp. náklady na ich získanie) sú však samé o sebe vzácnym statkom, a preto musia jednotlivci usúdiť, koľko a ktorých informácií je pre nich žiaduce získať. Každý tak musí nevyhnutne zostať do určitej miery v stave ignorancie. Práve pochopenie tejto nevyhnutnej ignorancie nám umožní vysvetliť mnohé historické udalosti, ktoré nedokáže vysvetliť jednoduchá teória konkurenčných trhov, ako aj vysvetliť vznik a rast rôznych druhov firiem, ktorých hlavným účelom je vytváranie alebo šírenie informácií.

Predstavme si napríklad človeka, ktorý hľadá zamestnanie. Tento človek môže prísť do najbližšej firmy s voľnými pracovnými miestami, kde mu ponúknu 2 doláre za hodinu. Oplatilo by sa mu hľadať ďalej? Pokračovaním v hľadaní na seba tento človek uvaľuje dva druhy nákladov. Jedným je ušlá mzda, ktorú by mohol získať, ak by prijal prvé nájdené zamestnanie a druhým je to, že musí obetovať svoj voľný čas, pohodlie a prípadne vynaložiť aj peňažné náklady na cestovanie za potenciálnymi zamestnaniami. Ak tieto očakávané náklady v sumáre prevyšujú očakávané prínosy nájdenia lepšej práce, spomínaný človek prestane hľadať a začne pracovať. Ak je opak pravdou, v hľadaní pokračuje.

Ak sa v spomínanej situácii nachádza množstvo ďalších ľudí, je pravdepodobné, že vznikne firma, resp. pracovná agentúra, ktorá bude zbierať informácie o nových pracovných miestach, výške miezd, pracovných podmienkach, požadovaných zručnostiach a podobne, a ktorá bude tieto informácie poskytovať za peniaze uchádzačom o prácu. Vďaka úsporám z rozsahu bude cena za poskytnutie týchto informácií zrejme zásadne nižšia, ako keby si uchádzači o prácu mali tieto informácie zohnať sami. Koniec koncov, ak by to tak nebolo, nikto by nemal dôvod využívať služby tejto agentúry. Vďaka existencii tejto firmy tak získajú nielen potenciálni zamestnanci, ale aj potenciálni zamestnávatelia a na získavanie týchto informácií sa v ekonomike vynaloží oveľa menej zdrojov, ako keby ich mal každý tento človek získavať sám. Fungovanie pracovnej agentúry je len jedným z množstva príkladov fungovania podobných inštitúcií na trhu.

Investície a ekonomický rast

Z dlhodobého hľadiska ľudia nemôžu spotrebovať viac ako vyprodukujú. Maximálna možná výroba závisí na množstve dostupných pracovníkov a celkovom objeme dostupného kapitálu. Ekonomický rast je tak rastúcim výstupom v prepočte na osobu, pričom tento rast nie je náhodný, ale je nevyhnutným dôsledkom rastu kapitálu. Kapitál môžeme rozdeliť minimálne na tri druhy – materiálny, ľudský a intelektuálny. Investíciou tak nie je len stavanie nových tovární, ale aj investícia do hodnotnejšieho vzdelania, kvalitnejšieho zdravia, získavanie nových vedomostí a podobne.

Transformácia

Keď rastú príjmy, dopyt po niektorých druhoch tovaru rastie rýchlejšie, zatiaľ čo dopyt po iných druhoch tovaru nerastie takmer vôbec. Množstvo peňazí vynaložených na jedlo napríklad stúpa pomalšie ako pri iných druhoch tovaru, a tak s rastúcim príjmom tvorí jedlo relatívne menšiu časť celkových príjmov. Pri výdavkoch na osobnú dopravu alebo rekreačné účely zvykne byť tento trend opačný, a tak tieto položky s rastúcimi príjmami zvyknú tvoriť relatívne väčšiu časť celkových výdavkov. Tieto tendencie následne menia celú štruktúru ekonomiky. Firmy sa presúvajú z oblastí, v ktorých je dopyt zákazníkov nižší, do oblastí, kde je dopyt zákazníkov vyšší a v dôsledku toho sa za posledných 200 rokov presunula zásadná časť zdrojov z poľnohospodárstva do výroby, dopravy a poskytovania služieb.

Nie každý však tieto zmeny víta a niektorí im aktívne odolávajú. Ľudia so starými zručnosťami, prežitými výrobnými strojmi alebo tí, čo sú zamestnaní v upadajúcich odvetviach ekonomiky často trpia. No títo ľudia len zriedka poznajú skutočnú príčinu ich problémov, ktorou je spomínaná zmena alokácie výdavkov v dôsledku zvyšovania príjmov. Namiesto toho títo ľudia často obviňujú zo svojej biedy úspech iných skupín a často volajú po zásahoch vlády, aby túto „nespravodlivosť“ napravila.

A tak veľká časť toho, čo je ešte dnes vnímané ako poľnohospodársky problém je v skutočnosti len nevôľou poľnohospodárov uznať, že udržanie veľkého množstva zdrojov v poľnohospodárskom odvetví nie je možné bez podpory vlády. Samozrejme, táto nevôľa prispôsobiť sa brzdí hospodársky rast. Transformácia totiž nie je len nevyhnutným dôsledkom rastu, ale tiež jeho nevyhnutnou podmienkou. Samozrejme, nemožno uprieť, že táto transformácia je často nákladným a bolestivým procesom.

II. Ekonomický rast a transformácia

Výroba a cenové trendy

Reálny hrubý národný produkt (HNP) USA na osobu rástol po roku 1865 priemerným tempom 2 % ročne a na začiatku I. svetovej vojny mal trojnásobnú úroveň ako v roku 1865. Ešte rýchlejšie rástol celkový HNP, ktorý rástol rýchlosťou viac ako 4 % ročne a celkovo vzrástol zhruba osemnásobne. Taký vysoký rast pokračujúci také dlhé obdobie je bezprecedentný. Z celkového nárastu HNP zhruba 40 % zodpovedá nárastu odpracovaných hodín a zhruba 30 % zodpovedá nárastu materiálneho kapitálu, vrátane pôdy. Zvyšných 30 % zodpovedá ostatným faktorom.

Akumulácia materiálneho kapitálu

Niekomu môže pripadať čudné zaoberať sa pôdou pri skúmaní nárastu materiálneho kapitálu. Koniec koncov, nie je pôda „prírodným“ zdrojom? V skutočnosti je však pôda sama o sebe prakticky bezcenná. Svoje ovocie prináša až po tom, ako ju ľudská snaha premení na produktívny zdroj. Na to sú však potrebné ďalšie investície. Kultivovaná pôda tak nie je kapitálom o nič menej ako stolná vŕtačka alebo sústruh. Dokonca aj stromy alebo nerastné suroviny sú zvyčajne bezcenné. Predtým, než získajú hodnotu, musia byť stromy zoťaté a nerastné suroviny vyťažené a obe musia byť následne dopravené na zodpovedajúce trhy. Význam prírodných surovín samých o sebe je preto často preceňovaný.

Samozrejme, pokiaľ nejakému územiu chýba napríklad uhlie, žiadne množstvo snahy ani vynaliezavosti nebude stačiť na jeho vyťaženie. No s dostatkom snahy a vynaliezavosti nebude chýbajúci zdroj zásadným problémom, keďže skôr či neskôr zrejme dôjde k vytvoreniu alebo nájdeniu jeho náhrady. V každom prípade, jednotlivé zdroje sú užitočné len vďaka technológiám, ktoré nám hovoria, ako môžu byť tieto zdroje využité.

Akumulácia ľudského kapitálu

Jedným zo základných zručností je gramotnosť. Tá bola v USA vždy široko rozšírená, keďže už v roku 1870 bolo 90 % dospelej populácie bielych schopných čítať a písať a v roku 1910 to bolo už 95 %. Podobne rástla aj školská dochádzka, zo 48 % v roku 1870 na 59 % v roku 1910. Čoraz viac pracovníkov navyše investovalo aj do rozvoja svojich zručností mimo formálneho vzdelania. Učňovské vzdelávanie, resp. vzdelávanie získavané priamo praxou mohlo byť v sledovanom období ešte dôležitejšie ako formálne vzdelávanie.

Ďalšou investíciou do ľudského kapitálu je investícia do zdravia. Úroveň zdravotnej starostlivosti v USA bola v sledovanom období veľmi biedna, aj keď zrejme vyššia ako v Európe. Ľudia v tých časoch žili v špine, no prepojenie medzi hygienou a šírením chorôb bolo známe až koncom 19. storočia. Aj to však stačilo na to, aby počet ľudí v mestách s prístupom k filtrovanej vode vzrástol medzi rokmi 1880 a 1920 z 30 000 na 20 miliónov. Táto a iné investície do zdravia priniesli veľmi viditeľné prínosy. Ľudia žili dlhšie, trpeli menším množstvom fyzickej bolesti, detská úmrtnosť klesla a podobne. Tieto a iné zlepšenia v zdraví boli nepochybne medzi najväčšími faktormi prispievajúcimi k hospodárskemu rastu.

Organizačné zmeny a úspory z rozsahu

Pred Americkou občianskou vojnou väčšina podnikateľov fungovala len na malých a vysoko lokalizovaných trhoch. Korporácie boli veľmi vzácne a fungovali hlavne v oblastiach „verejného záujmu,“ ako sú mýta, železnice, banky, poisťovne a podobne. Po skončení vojny korporácie zažili prudký nárast. Firmy často volili formu korporácie s cieľom expandovať svoje súčasné podnikanie. Väčšie firmy umožnili lepšiu špecializáciu funkcií v rámci týchto firiem, čo prispievalo k vyššej efektivite.

No špecializácia neprebiehala len v rámci samotných firiem, ale aj medzi firmami navzájom. Na začiatku 19. storočia napríklad textilné firmy vyrábali svoje vlastné nástroje pre výrobu. Keďže celková textilná výroba bola relatívne malá, na trhu nebolo veľa miesta pre firmy, ktoré by sa venovali výlučne výrobe týchto nástrojov. To sa však začalo meniť v polovici 19. storočia, keď s rastúcim dopytom po textilných výrobkoch začali vznikať firmy špecializujúce sa na výrobu nástrojov pre tieto firmy. Táto špecializácia viedla k nárastu produktivity celého textilného priemyslu. Podobné zmeny zažívali aj iné odvetvia ekonomiky, ako napríklad rozvoj finančného trhu, ktorý zvýšil efektivitu investovania a úverovania.

Odbočka – ako začal rast

Pred 19. storočím sa uskutočňovalo relatívne málo investícií do materiálneho kapitálu, technológie sa rozvíjali len pomaly a pracovníci získavali nové zručnosti slimačím tempom. Prakticky chýbajúci rast produktivity počas tisícročí má hlavne dva dôvody. Prvým bola obmedzenosť veľkosti trhov. Koreňom toho boli primitívne technológie transportu a komunikácie, ktoré bránili rozvoju trhov na väčšej úrovni. Druhým dôvodom bola absencia spoľahlivého súkromného vlastníctva. Ak by aj niekto zrealizoval svoje nápady na zvýšenie produktivity, nemohol by získať výnos dostatočný na to, aby to stálo za jeho námahu. Rovnaká neistota tiež bránila väčšej akumulácii kapitálu.

Zavedenie vlastníckych práv, ktoré stimulovali inovácie a chránili súkromné vlastníctvo, umožnilo vznik hospodárskemu rastu. To naštartovalo pozitívny kolobeh zvyšovania životnej úrovne – zvyšovanie kapitálu viedlo k zvýšeniu výroby na osobu, to viedlo k rozšíreniu trhov a vďaka väčším trhom sa oplatilo inovovať ešte viac, čo viedlo k ešte väčšej akumulácii kapitálu.

III. Vzostup miest

Mestská ekonomika nemôže byť oddelená od vidieckej. Pokiaľ nie je produktivita poľnohospodárov dostatočná na to, aby podporovala nielen ich rodiny, ale aj veľké množstvo ďalších ľudí, žiadne veľké mesto existovať nemôže. Moderné mestá sú najmä ekonomickými celkami a bez toho, aby sme ich videli takto, nie je možné pochopiť ich rast počas posledných dvoch storočí. Rast mestskej populácie priamo závisel na spomínanom náraste produktivity poľnohospodárov a v podstate na samotnom ekonomickom raste. No urbanizácia nebola len dôsledkom ekonomického rastu, ale aj jeho príčinou, keďže mestá samotné prispievali k zvyšovaniu produktivity.

Jedným z ekonomických dôvodov rozvoja a zväčšovania miest sú úspory z rozsahu. Podniky v malých mestách dokážu byť ziskové pri poskytovaní určitých tovarov alebo služieb, no pri iných tovaroch a službách dopyt v danom meste nemusí byť dostatočný na to, aby boli niektoré aktivity rentabilné. V meste s 2500 obyvateľmi napríklad neočakávame poskytovanie služieb burzového makléra, symfonického orchestra alebo neurochirurga. Obyvatelia malého mesta tak musia tieto služby získať vo väčších mestách, kde je dopyt dostatočný na to, aby boli tieto služby rentabilné.

Ekonomická stránka zlepšenia mestského zdravia

Rapídna urbanizácia priniesla nové zdravotné problémy a zosilnila mnohé existujúce. V časoch, keď boli infekčné ochorenia zodpovedné za väčšinu úmrtí a veľkú časť chorôb, mala aglomerácia populácie svoje zrejmé nevýhody. V polovici 19. storočia bola napríklad miera úmrtnosti u vidieckej populácie na úrovni 20 úmrtí na 1000 ľudí, zatiaľ čo vo veľkých mestách to bolo až 30 úmrtí na 1000 ľudí. Dôvodom bolo napríklad spomínané jednoduchšie šírenie infekčných chorôb, menšia kvalita pitnej vody a menej kvalitná strava s menšou dostupnosťou čerstvého mlieka, ovocia a zeleniny.

Jednou z najzásadnejších zmien v oblasti zlepšenia zdravia bolo vytvorenie moderného systému kanalizácie. Ako v tom čase vyhlásil jeden pracovník verejného zdravia: „Dve dekády medzi rokmi 1890 a 1910 vytvorili v istom zmysle zlatý vek verejného zdravia. (…) Žiadne predchádzajúce obdobie dvadsiatich rokov nikdy nezažilo podobný pokrok v oblasti aplikácie hygienických zásad a je možné pochybovať o tom, že nejaké podobné obdobie v budúcnosti prinesie podobne fenomenálne úspechy.“ Tušenie tohto pracovníka neskôr potvrdila aj štúdia Edwarda Meekera, ktorá skúmala dopad investícií do kanalizácie, zásobovania pitnou vodou a projektov komunálnej ochrany zdravia na ekonomiku. Podľa tejto štúdie priniesli tieto investície až o 25 % vyššiu návratnosť, ako bola výška ich nákladov. Dôvodom je zvýšenie miery dožitia a zníženie absencií v práci z dôvodu nižšieho množstva ochorení.

Urbanizácia a vynaliezavosť

Urbanizácia tiež stimulovala tvorbu nových vynálezov. Tvorba vynálezov je vo všeobecnosti ekonomickou aktivitou, takže je možné povedať, že čím vyššia je očakávaná návratnosť, tým viac vynálezov bude vznikať. Keď tento argument aplikujeme na mestskú populáciu s väčším množstvom potenciálnych zákazníkov, nie je problém vidieť, prečo bude mať mestská populácia tendenciu tvoriť viac vynálezov ako vidiecka populácia. Túto teóriu potvrdzuje aj množstvo štúdií. Podľa jednej takejto štúdie rozdiel vo veľkosti populácie o 10 percentuálnych bodov znamenal v období rokov 1870-1920 v priemere o 6 až 9 patentov viac na 100 000 obyvateľov. Podľa inej štúdie 12 najväčších miest v štáte Connecticut prinášalo v prepočte na osobu až dvojnásobok vynálezov v porovnaní s populáciou vo zvyšku štátu.

Mesto vs. vidiek – podstata voľby

Mnohí moderní učenci, ktorí mali len romantické predstavy o živote na vidieku, no chýbali im reálne skúsenosti, vnímali migráciu do miest ako paradox, ako zmenu zo zlého k horšiemu. Doboví, ale aj neskorší spisovatelia sa tiež vo veľmi veľkej miere sústreďovali na nepríjemné časti urbanizácie ako bývanie v slumoch, nezamestnanosť, choroby či kriminalita. No koncentrácia na mestské problémy ponúka len veľmi skreslený pohľad na život v mestách. Napríklad len malá časť populácie žila v slumoch, no príbehy o týchto ľuďoch tvorili väčšinu literatúry zaoberajúcej sa sociálnou a ekonomickou históriou miest.

Medzi často opomínané výhody patria napríklad podstatne (aj dvojnásobne) vyššie príjmy ľudí v mestách, oveľa väčšia ponuka tovarov a služieb, kultúrne inštitúcie a udalosti ako divadlá a koncerty, knižnice, denná tlač, telefóny, elektrické osvetlenie a podobne. A zatiaľ čo sociológovia písali o odlúčení ľudí v mestách, opak bol pravdou. Možnosti socializácie človeka žijúceho na izolovanej farme boli v porovnaní s ľuďmi žijúcimi v mestách podstatne väčšie. Koniec koncov, ľudia odhaľujú svoje skutočné preferencie práve tým, aké voľby na základe nich konajú. A rapídny nárast mestskej populácie len ťažko nasvedčuje tomu, že ľudia masívne išli do horšieho.

IV. Pozitíva a negatíva života farmára

Sťažnosti farmárov

Medzi rokmi 1860 a 1900 sa na americkej politickej scéne objavilo množstvo poľnohospodárskych hnutí. Či už išlo o Farmárske hnutie (Grangers), Farmárske aliancie, Ľudovú stranu, Populistov či iné hnutia, jedna vec medzi nimi bola spoločná – viera v to, že americký poľnohospodár získava menej ako svoj „férový podiel“ národného produktu. O vysvetlenie tejto „neférovosti“ spomínané hnutia nemali núdzu. Železnice vraj požadovali od farmárov príliš vysoké sadzby, „špekulanti“ a „monopolisti s pôdou“ skupovali najlepšiu pôdu, finančný priemysel žiadal „príliš vysoké“ úroky, klesajúca cenová hladina mala byť problémom pre dlhy farmárov, farmári predávali na konkurenčných trhoch no nakupovali od „monopolistov“ a s podobnými vysvetleniami by sa dalo pokračovať donekonečna.

Žiaľ, historici tieto tvrdenia prijímali zvyčajne dosť nekriticky a obrazy o utláčaných poľnohospodároch sú v dôsledku toho dodnes súčasťou učebníc. Tvrdenie o monopolistoch s pôdou napríklad neobstojí zoči-voči realite. V spomínaných časoch totiž pôdu vlastnili milióny rôznych majiteľov, pričom ani najväčší z nich, ako napríklad William Chapman, ktorý vlastnil viac ako milión akrov pôdy v Kalifornii, nedokázali ovplyvniť priemernú cenu pôdy. Ich majetok bol totiž nepatrný v porovnaní s celkovým množstvom pôdy. Samozrejme, vlastník pôdy mohol požadovať za pôdu akúkoľvek cenu, no ide o triviálnu vec, keďže ak požadoval príliš vysokú cenu, nikto od neho nenakupoval.

Podobne nekriticky narábali historici s tvrdením o „špekulantoch“, čím mysleli ľudí, ktorí nakupovali pôdu výhradne s cieľom jej ďalšieho predaja a nie s cieľom jej kultivácie. V systéme súkromného vlastníctva je však v skutočnosti každý vlastník majetku špekulantom v zmysle, že znáša riziko zníženia jeho hodnoty, no dúfa, že jeho hodnota vzrastie. Ako tiež spozoroval Allan Bogue: „Zaiste človek, ktorý išiel na západ a kúpil pôdu, ktorú považoval za nevyhnutnú pre svoju poľnohospodársku činnosť, a potom ju obrábal do konca svojho života bol dosť vzácny. Bežnejším konaním bolo viacero sťahovaní a opakované nákupy a predaje.“ Farmár, ktorý pokračoval v držbe svojej pôdy nebol o nič menším špekulantom ako jeho sused, ktorý pôdu predal a presťahoval sa. Jediný rozdiel oproti jeho susedovi bol v tom, že na rozdiel od neho bol presvedčený, že najvyššia miera návratnosti môže byť dosiahnutá držbou toho majetku, ktorý vlastnil.

Samozrejme, jednou z najčastejších sťažností farmárov bolo, že ceny, ktoré platili klesali pomalšie alebo stúpali rýchlejšie ako ceny, ktoré dostávali za svoju produkciu. Samozrejme, počas určitých období boli tieto sťažnosti naozaj založené na skutočnosti. No keď bol trend opačný a pohyb cenovej hladiny bol pre farmárov výhodný, sťažnosti farmárov boli veľmi vzácne.