Gary Stanley Becker bol americkým ekonómom Chicagskej ekonomickej školy. Gary Becker bol známy najmä tým, že aplikoval ekonomickú analýzu aj na sféry, pri ktorých to bolo dovtedy nemysliteľné, ako je napríklad výskum diskriminácie. Za tento inovatívny prístup získal Gary Becker v roku 1992 aj Nobelovu cenu za ekonómiu, pričom ako dôvod bolo uvedené „rozšírenie domény mikroekonomickej analýzy na širokú škálu ľudského správania a interakcie vrátane netrhového správania.“
„Najväčší sociálny vedec, aký žil a pracoval za posledné polstoročie.“
Milton Friedman o Garym Beckerovi
Diskriminácia
„Môj typ práce bol dlho buď ignorovaný, alebo neobľúbený väčšinou vedúcich ekonómov. Mysleli si o mne, že som sa príliš odklonil a že možno v skutočnosti ani nie som ekonómom.“
„Väčšina ekonómov si nemyslela, že rasová diskriminácia bola ekonómiou a sociológovia a psychológovia si vo všeobecnosti nemysleli, že prispievam k ich disciplínam.“
Gary Becker
Výskum Garyho Beckera ohľadom diskriminácie sa stal súčasťou ekonomického mainstreamu. V čase, keď s ním Becker prišiel, však nebol považovaný za dôležitý a dokonca často ani nebol považovaný za ekonómiu. Jedným z hlavných prínosov Beckera bolo poukázanie na to, že diskriminácia neškodí len diskriminovaným, ale aj tým, ktorí diskriminujú. Ak napríklad firma nenajme produktívneho pracovníka len preto, lebo má inú farbu pleti (alebo preto, lebo je to žena, starý človek, má iné vierovyznanie a podobne), tak tým na seba zbytočne uvaľuje náklady, ktoré pôjdu na úkor zisku tejto firmy.
Firma totiž bude musieť zaplatiť viac za iného pracovníka (ktorý je biely, mladý, muž a podobne) výlučne v dôsledku faktorov, ktoré jeho produktivitu neovplyvňujú. Diskriminácia takto obmedzených firiem je navyše tiež príležitosťou pre iné firmy, ktoré môžu diskriminovaných pracovníkov zohnať lacnejšie. Nediskriminovanie je tak v sebeckom záujme firiem, ktoré sa snažia maximalizovať svoj zisk. Ako tiež Gary Becker povedal:
„Zakaždým, keď diskriminujem – ak odmietnem najať čierneho a namiesto toho najmem bieleho, keď sú rovnako produktívni, ale čierny je lacnejší – strácam.“
Gary Becker tak priamo vyvrátil pohľad Marxistov na diskrimináciu, podľa ktorého diskriminácia pomáha tomu, kto diskriminuje. Becker zároveň poukázal na to, že tieto predpoklady budú v realite fungovať o to lepšie, o čo slobodnejšia bude ekonomika. K takému správaniu totiž podnikateľov núti najmä konkurencia, zatiaľ čo v rigidnejšej ekonomike môže byť „trest“ za diskrimináciu menší. To platí obzvlášť pre štátny sektor, ktorému mechanizmus zisku a straty úplne chýba.
Gary Becker tiež poukázal na jeden iný zaujímavý fakt. Názory učiteľov a zamestnávateľov ohľadom podradnosti menšín sú samonapĺňajúcim sa proroctvom, keďže majú u menšín tendenciu viesť k nižším investíciám do produktívnych schopností a vzdelania. Inak povedané – keď ľudia patriaci do nejakej nepopulárnej menšiny odvšadiaľ počúvajú o tom, že sú podradní, tak tomu prispôsobia svoje ambície a len v dôsledku tejto zmeny prístupu skutočne môžu dosiahnuť menej ako ľudia z väčšinovej populácie.
Kriminalita a tresty
„V súlade s ekonomickými princípmi kriminálnici, rovnako ako všetci ostatní, reagujú na motivácie.“
Gary Becker
Gary Becker sa začal zaujímať o kriminológiu na základe svojej vlastnej skúsenosti. Keď sa raz veľmi ponáhľal a potreboval rýchlo zaparkovať, uvažoval nad tým, či sa mu viac oplatí zaparkovať na zakázanom, ale pohodlnejšom mieste alebo podľa predpisov v garáži, v dôsledku čoho by nestihol svoje plány. Becker sa teda zamyslel nad pravdepodobnosťou toho, že ho potrestajú a nad samotným trestom a vzhľadom na relatívne malé negatívne dôsledky tejto možnosti si racionálne vybral porušenie predpisov. To dnes nemusí znieť tak prekvapivo, no v tých časoch to bola revolúcia. Podľa vtedajších názorov bola totiž kriminalita dôsledkom duševnej choroby a sociálneho útlaku.
Ľudský kapitál
Gary Becker sa tiež preslávil rozvojom teórií o ľudskom kapitále. Ako správne poukázal, produktívna hodnota človeka rastie alebo klesá na základe toho, koľko energie a snahy venuje svojmu vzdelávaniu, zlepšovaniu svojich zručností a podobne. Prostriedky venované na rozvoj ľudského kapitálu sú tak investíciami rovnako ako v prípade iných druhov kapitálu. Pri tomto investovaní sa tak ľudia rozhodujú rovnako, ako sa podnikateľ rozhoduje ohľadom toho, do akého zlepšenia výroby má investovať, respektíve či vôbec sú väčšie investície žiaduce.
Tieto myšlienky sú dnes pomerne dobre akceptované. No nie vždy tomu tak bolo, ako spomínal Gary Becker:
„Ľudský kapitál je dnes taký nekontroverzný, že môže byť ťažké oceniť nevraživosť v 50. a 60. rokoch k tomuto prístupu (…). Samotný koncept ľudského kapitálu mal byť ponižujúci, pretože narábal s ľuďmi ako so strojmi. Poňať školské vzdelávanie ako investíciu a nie ako kultúrnu skúsenosť bolo považované za bezcitné a extrémne obmedzené. (…) Až postupne ekonómovia, a to ani nehovoriac o iných, prijali koncept ľudského kapitálu ako užitočný nástroj v analýze rôznych ekonomických a sociálnych problémov.“
Citáty
„Moji učitelia ma naučili, že ekonómia nie je len hrou hranou múdrymi akademikmi, ale serióznym predmetom, ktorý nám pomáha porozumieť reálnemu svetu, v ktorom žijeme.“
„Ekonomický prístup, na ktorý odkazujem, nepredpokladá, že jednotlivci sú motivovaní len sebeckosťou alebo ziskom. Je to metóda analýzy, nie predpoklad o určitých motiváciách.(…) Správanie je vedené oveľa bohatšou skupinou hodnôt a preferencií.“
„Rovnako ako mnohí iní z mojej generácie, keď som začal svoje univerzitné štúdiá, bol som socialistom. Na mojich prvých pár ekonomických predmetoch ma naučili o sile konkurencie, trhov a motivácií a rýchlo som sa stal klasickým liberálom.“
Vytlačiť článok
