Ekonomika, ekonomická situácia a ekonomické údaje vybraných krajín.

James M. Buchanan (1919-2013)

James Buchanan - americký ekonómJames McGill Buchanan, Jr. bol americkým ekonómom, jedným zo spoluzakladateľov Teórie verejnej voľby (tiež známa ako Škola verejnej voľby) a držiteľom Nobelovej ceny za ekonómiu. James M. Buchanan študoval na Middle Tennessee State Teachers College a University of Tennessee a neskôr sám učil na niektorých univerzitách, najmä na University of Virginia. Buchanan sa preslávil hlavne svojou prácou na Teórii verejnej voľby, prostredníctvom ktorej ukázal podstatne odlišný prístup k hodnoteniu vládnych politík. Aj preto bol podľa niektorých James M. Buchanan zakladateľom „novej politickej ekonómie.“

„Tí z nás, ktorí si myslíme, že sme vzhliadli záblesk tohto žiarivého mesta (klasického liberalizmu) majú morálnu povinnosť konať tak, ako keby sa spoločnosť, o ktorej snívali Adam Smith, James Madison a F. A. Hayek (a áno, Ronald Reagan) môže stať realitou.“

James M. Buchanan, „Duša klasického liberalizmu“

Teória verejnej voľby a James M. Buchanan

„Zdá sa, že nič nie je jednoduchšou a zrejmejšou múdrosťou ako porovnanie sociálnych inštitúcií tak, ako skutočne môže byť očakávané ich fungovanie, s romantickými modelmi toho, ako sa pri týchto inštitúciách dúfa, že budú fungovať.“
– James M. Buchanan

James M. Buchanan je spolu s ekonómom Gordonom Tullockom zakladateľom Teórie verejnej voľby. Teória verejnej voľby sa snaží aplikovať ekonomické princípy na skúmanie politického rozhodovania, prostredníctvom ktorých ukazuje, prečo vláda neustále zlyháva v napĺňaní očakávaní ľudí. Ľudia si totiž často vládu idealizujú ako inštitúciu, ktorá im slúži a existuje pre ich dobro. No vláda samotná je produktom, ktorý na „politickom trhu“ môže byť kúpený alebo predaný a motivácie pri týchto „obchodných transakciách“ môžu viesť k niektorým prekvapivým, no nežiaducim, výsledkom. James M. Buchanan tak Teóriu verejnej voľby nazýva „politikou bez romantiky.“

Rakúska škola ekonómie a Škola verejnej voľby

„Často som poukazoval na to, že Rakúšania sa zdajú byť (…) u študentov úspešnejší pri učení ústredných princípov ekonómie ako iné alternatívne školy (…) alebo prístupy.“
James M. Buchanan

Škola verejnej voľby má celkom blízko k Rakúskej škole ekonómie. Obe tieto školy zakladajú svoje teórie napríklad na tzv. metodologickom individualizme, ktorý vysvetľuje sociálne javy prostredníctvom konania jednotlivcov a nie prostredníctvom fikcií, ako sú napríklad sociálne skupiny. Škola verejnej voľby je tiež rovnako ako Rakúska škola ekonómie založená na praxeológii, teda na logickom (deduktívnom) skúmaní javov na rozdiel od empirického skúmania. No zatiaľ čo Rakúska škola ekonómie sa sústreďuje najmä na fungovanie trhu, Škola verejnej voľby sa sústreďuje na analýzu politickej sféry. O pozitívnom prístupe k Rakúskej škole ekonómie hovoril aj samotný Buchanan:

„Rozhodne je mi Rakúska škola do veľkej miery blízka a nemám žiadne námietky proti tomu, keď som nazývaný Rakúšanom. Hayek a Mises by ma mohli považovať za Rakúšana, ale niektorí iní by ma za Rakúšana určite nepovažovali.“

James M. Buchanan tiež svojou tvorbou veľmi výrazne prispel k rozvoju Rakúskej školy ekonómie.

Koncentrované výnosy, rozptýlené náklady

Jednou z najznámejších teórií v súvislosti so Školou verejnej voľby je teória koncentrovaných výnosov a rozptýlených nákladov. Skupina farmárskych firiem v USA si napríklad môže najať lobistov, aby pre nich získali dotáciu vo výške 3 miliónov dolárov. Vzhľadom na to, že USA majú viac ako 300 miliónov obyvateľov, náklady každého obyvateľa na túto dotáciu sú v priemere menej ako jeden cent. V boji proti tejto dotácii by sa preto priemernému obyvateľovi neoplatilo vynaložiť ani jediný cent, čo znamená, že sa mu nemusí oplatiť ani len prečítať si o udelení tejto dotácie (čo je tzv. racionálna ignorancia).

Naopak, spomínaným farmárskym firmám sa pre získanie 3 miliónovej dotácie oplatí teoreticky vynaložiť až 2 999 999,99 dolárov. Výnosy z tejto dotácie sú totiž koncentrované v rukách týchto firiem, zatiaľ čo náklady na ňu sú roztrúsené po celej populácii. Tieto princípy vysvetľujú, prečo v praxi pretrvávajú rôzne prerozdeľovacie programy aj dlho po tom, ako sa ukázali ako nefunkčné. Táto teória bola jedným z hlavných dôvodov, prečo James M. Buchanan v roku 1986 získal Nobelovu cenu za ekonómiu.

Dilema Samaritána a sociálny štát

Teória koncentrovaných výnosov a rozptýlených nákladov je desivá práve preto, že politici môžu ľuďom dlhodobo škodiť, no vzhľadom na to, že výška týchto škôd je zanedbateľná, daňovníkom sa nemusí oplatiť proti nim bojovať. No úplne inak je to v prípade sociálneho štátu. Ten zvyčajne tvorí zásadnú časť štátneho rozpočtu v západných krajinách, a teda aj jeho vplyv na peňaženky daňovníkov je obrovský. Ani to však nemusí stačiť na zvrátenie týchto programov, keďže proti produktívnym obyvateľom hrá viacero motivácií, čo James M. Buchanan vidí ako „Dilemu Samaritána.“

V biblickom príbehu o dobrom Samaritánovi Samaritán pomôže človeku, ktorého okradli lúpežníci a bez jeho pomoci by zrejme zahynul. V súvislosti s modernými samaritánmi, teda ľuďmi, ktorí chcú pomáhať druhým v núdzi, však existuje jedna dilema. Pomoc ľuďom v núdzi totiž zvyšuje potrebu ďalšej pomoci v núdzi. Inak povedané, ak finančne podporíme človeka, ktorý si za svoju situáciu môže sám kvôli svojim zlým návykom, z dlhodobého hľadiska bude celkom pravdepodobne potrebovať ešte viac pomoci, keďže má menšiu motiváciu spoliehať sa na vlastnú snahu. Ekonóm Hans- Hermann Hoppe vidí toto dotovanie chudobných ako akúkoľvek inú dotáciu – ak budeme chudobným platiť za to, že sú chudobní, bude chudobných viac a nie menej. S podobnou dilemou sa väčšina ľudí stretla aj reálne vo svojom vlastnom živote, ak od nich napríklad žiadal peniaze pochybne vyzerajúci bezdomovec, u ktorého bola vysoká pravdepodobnosť, že si za darované peniaze napríklad kúpi alkohol.

Ako však ukazuje James M. Buchanan, keď sa chudobným snaží pomáhať štát, v súvislosti s tým vznikajú úplne nové problémy. V prvom rade, zatiaľ čo biblický Samaritán použil svoje vlastné peniaze, voliči, ktorí hlasujú za sociálne programy pre druhých, „pomáhajú“ cudzími peniazmi. V druhom rade, Samaritán s vlastnými peniazmi má motiváciu čo najskôr vyriešiť biedu ľudí, ktorým pomáha. Politici však za prerozdeľovanie získavajú voličskú podporu, preto je v ich záujme naopak „pomáhať“ aj tým, ktorí žiadnu pomoc nepotrebujú.

A v treťom rade, čo je najhoršie, štátne sociálne programy zvyšujú dane (resp. odvody) produktívnym obyvateľom. To inak povedané znamená menšiu produkciu a menej pracovných miest. Vláda tak zosilňuje problém, ktorý sa sama snažila vyriešiť. S cieľom pomôcť nezamestnaným totiž systematicky vytvára väčšiu nezamestnanosť.

Demokracia v deficite

„Čelil som často osamotenému a väčšinou neúspešnému ideovému súboju už nejakých 30 rokov v snahe zosúladiť názory akademických ekonómov s ľuďmi na ulici. (…) Mojou úlohou bolo „odvzdelať“ ekonómov.“
– James M. Buchanan

Keynesiánska ekonómia hovorí o tom, že vlády by sa mali v zlých časoch zadlžovať a dlhmi stimulovať ekonomiku, zatiaľ čo v dobrých časoch by sa zadlžovať nemali, prípadne by dokonca mali dlhy znižovať. Prvú časť tohto odporúčania politici vzorne dodržiavali (napriek tomu, že bola škodlivá), no s druhou si veľmi hlavu nelámali. Ako totiž ukazuje Buchanan, v demokracii majú politici motiváciu zadlžovať sa čo najviac, keďže za dlhy môžu svojim voličom nakúpiť rôzne výhody bez toho, aby za ne museli hneď platiť.

Vzhľadom na krátke volebné obdobia je tak deficit v demokracii pre vlády čistým príjmom, keďže z neho čerpajú plné výhody okamžite a jeho náklady budú znášať až nasledovné vlády. Ako teda ukazuje James M. Buchanan, ak by aj Keynesiánska ekonómia skutočne pomáhala ekonomike, v dôsledku ignorovania motivácii politikov by tak či tak viedla ku veľmi vážnym nezamýšľaným dôsledkom.

Zanechajte Váš príspevok k článku

Podmienky pre pridanie príspevku nájdete tu!

Your email address will not be published. Required fields are marked *

*