Julian Lincoln Simon bol ekonómom, ktorý sa venoval najmä téme životného prostredia. Vo svojich dielach sa zaoberal témami ako vyčerpateľnosť prírodných zdrojov, preľudnenie a ochrana životného prostredia vo všeobecnosti. Na rozdiel od konvenčných názorov však Julian Simon poukazoval na to, že ľudský pokrok a slobodný trh nevedú z dlhodobého hľadiska k poškodzovaniu životného prostredia a k neudržateľnej spotrebe zdrojov, ale naopak, vedú k väčšej prosperite a menšej vzácnosti zdrojov. Diela Juliana Simona tak zostávajú extrémne kontroverznými až dodnes.
Julian Lincoln Simon a jeho osobný život
Popri písaní bol Julian Simon profesorom obchodnej administratívy na University of Maryland a senior fellow v Cato Institute. Simon bol ženatý a mal tri deti. Žiaľ, Julian Simon trpel dlhodobými depresiami, v dôsledku ktorých dokázal pracovať len niekoľko hodín denne. Vlastná depresia však Simona viedla k štúdiu psychológie a o boji proti depresii vydal aj knihu. K štúdiu environmentálnej ekonómie sa Julian Simon dostal po tom, ako sa stretol s pochmúrnymi predpoveďami ohľadom budúcnosti ľudstva.
Nevyčerpateľnosť zdrojov
To, že neobnoviteľné zdroje sú vyčerpateľné a skôr či neskôr sa musia minúť je absolútne drvivou väčšinou ľudí brané ako nespochybniteľný fakt. Julian Simon však vo svojich dielach túto tézu nielen odmietol, ale dokonca tvrdil presný opak – napriek tomu, že je to v priamom rozpore s intuíciou, prírodné zdroje (aj neobnoviteľné) sú nevyčerpateľné. Ako hovoril:
„Naše zásoby prírodných zdrojov nie sú obmedzené v žiadnom ekonomickom zmysle. Ani minulé skúsenosti nám nedávajú dôvod očakávať, že sa prírodné zdroje stanú vzácnejšími. Skôr, ak nám má byť história akýmkoľvek vodítkom, prírodné zdroje sa postupne stanú menej drahými, a tak menej vzácnymi a budú predstavovať menší podiel našich výdavkov v budúcich rokoch.“
Dôvodom takýchto sebavedomých vyhlásení je len poctivé aplikovanie ekonomickej analýzy na oblasť prírodných zdrojov. Dočasný nedostatok prírodných zdrojov totiž vedie k rapídnemu rastu ich cien, čo je veľkou motiváciou pre potenciálnych investorov a podnikateľov, aby hľadali nové spôsoby ako dané zdroje získať. To v konečnom dôsledku zvyčajne vedie k takému nárastu dostupnosti zdrojov, že cena pôvodne vzácnych zdrojov je následne ešte nižšia ako predtým.
Pekné teórie, no čo realita?
Takýto prístup je zvyčajne pre ľudí absurdný a Julian Simon bol preto obviňovaný zo slepej a naivnej viery v trh. Jeho kritici boli často presvedčení o tom, že Simon sa jednoducho mýli a jeho teórie sú síce pekné, no realita je, lepšie povedané bude, diametrálne odlišná. Preto Julian Simon so svojimi kritikmi uzatváral rôzne stávky ohľadom toho, ako bude vyzerať budúcnosť. Najznámejšou takouto stávkou bola stávka s profesorom Stanfordskej univerzity a biológom Paulom Ralphom Ehrlichom. Ehrlich bol tiež autorom knihy Populačná bomba, ktorá varovala pred údajne prichádzajúcim preľudnením planéty.
Julian Simon v roku 1980 navrhol Ehrlichovi, aby si vybral ľubovoľných 5 kovov, ktoré podľa neho o 10 rokov neskôr budú (po odpočítaní inflácie) drahšie ako v roku 1980. Ehrlich si vybral týchto 5 kovov – meď, chróm, nikel, cín a volfrám. Pri každom kove sa stavili o 200 dolárov – ak by napríklad stúpli ceny troch kovov a ceny dvoch kovov by zostali rovnaké, prípadne klesli, Ehrlich by vyhral 600 a prehral 400 dolárov, a teda v sumáre vyhral 200 dolárov. V roku 1990 však Paul Simon stávku absolútne vyhral. Všetkých 5 kovov totiž oproti roku 1980 zlacnelo.
Paradox nevyčerpateľnosti a statický pohľad na svet
Samozrejme, niekto by mohol namietať, že išlo len o náhodu (lepšie povedané o 5 náhod súčasne). Niektorí kritici teórie nevyčerpateľnosti zdrojov sa tiež snažili dokázať, že Julian Simon mal „šťastie“, keďže v niektorých iných zvolených časových obdobiach by cena daných kovov stúpla. No to nie je pointou. Samozrejme, cena kovov, ako aj iných komodít a všetkého na svete, v priebehu času môže výrazne fluktuovať. No Ehrlich, podobne ako iní environmentalisti, bol presvedčený, že z dlhodobého hľadiska cena obmedzených surovín jednoducho musí stúpať. To však preukázateľne nie je pravda. A z dlhodobého hľadiska to ani nikdy v histórii pravda nebola.
Ľudia, ktorí veria vyčerpateľnosti zdrojov totiž majú veľmi statický pohľad na svet. Pozrú sa na dnešné známe ložiská nerastných surovín, tie vydelia aktuálnou spotrebou a voilá – prídu so „zistením,“ ako dlho bude trvať, kým nenávratne spotrebujeme všetky suroviny. Podobne je to napríklad aj s ropou, ktorá „už-už“ má dosiahnuť vrchol ťažby, po ktorej bude jej cena už len naveky rásť. Tu však nejde o žiadnu novinku, podobné strašenie totiž počúvame už viac ako storočie. Už v roku 1914 Americký úrad pre banskú ťažbu vyhlásil, že celková budúca produkcia ropy bude stačiť len na 10 rokov. V roku 1939 mala podľa ministerstva vnútra USA ropa stačiť už len na 13 rokov. V roku 1951 mala opäť podľa ministerstva vnútra stačiť ropa už len na 13 rokov. Ani o viac ako 6 desaťročí však nič nenasvedčuje tomu, že by sa ropa mala minúť, naopak, cena ropy je aktuálne na dlhoročnom minime. Samozrejme, je možné, že už zajtra cena ropy opäť výrazne stúpne. No to nič nemení na tom, že realita má od strašidelných predpovedí veľmi, veľmi ďaleko.
Prečo mal Julian Simon pravdu
Príklad s ropou a USA nebol vybraný zámerne, podobných príkladov pre rôzne komodity je možné nájsť v histórii množstvo. Rovnako toto strašenie nezačalo v roku 1913, ale podobné predpovede majú stáročnú históriu, ktorú môžeme datovať minimálne do záveru 18. storočia a teórií Thomasa Malthusa.
Ako však ukazoval Julian Simon, reálny svet je vďaka trhu dynamický a nie statický, ako to môže napovedať ľudská intuícia. Ako bolo spomínané vyššie, rastúca cena prírodných zdrojov, ktorú sprevádza ich väčšia vzácnosť, je impulzom pre hľadanie efektívnejších spôsobov získavania týchto zdrojov. No rastúce ceny majú tiež množstvo iných dôsledkov, ktoré majú tendenciu vzácnosť zdrojov ďalej znižovať.
V prvom rade si musíme povedať, že ľudia ropu, meď a iné suroviny nechcú len pre ne samotné, ale pre úžitok, ktorý im poskytujú. Rastúce ceny surovín tak vedú k tomu, že ľudia začínajú hľadať, respektíve preferovať ich náhrady, čo dopyt a cenu pôvodných surovín znižuje. Tak, ako kamenná doba neskončila preto, lebo sa ľuďom minul kameň, ale preto, lebo ľudia našli niečo lepšie, tak ani dnešné kolosálne využívanie ropy v priemysle a doprave neskončí kvôli tomu, že by sa minula ropa, ale kvôli tomu, že ľudia nájdu lepšie alternatívy. Nielen to sú dôvody, prečo z dlhodobého hľadiska cena surovín klesá.
Preľudnenie vs. Najväčšie bohatstvo
Ďalšou hrozbou „pre našu planétu“ má byť údajné preľudnenie. Podľa drvivej väčšiny ľudí je to logické a súvisí to najmä s predchádzajúcou vyčerpateľnosťou zdrojov – naša planéta má len obmedzené množstvo zdrojov a keď bude na svete ľudí viac, tak zdroje spotrebujú rýchlejšie. Za istou hranicou tak nárast ľudí bude prinášať len väčšiu biedu a chudobu a podľa niektorých sme túto hranicu už dávno prekročili. Ako tvrdil spomínaný Thomas Malthus, túto hranicu sme prekročili ešte v 18. storočí. Malthus totiž ešte v roku 1798 varoval, že svet je pri súčasnom tempe rastu populácie v blízkej dobe odsúdený na hladomor a neustály pokles životnej úrovne. V tom čase na planéte žila zhruba 1 miliarda ľudí. Dnes na Zemi žije viac ako 7-násobne viac ľudí a napriek tomu (alebo práve vďaka tomu) si ľudstvo užíva životnú úroveň, o akej sa v čase Malthusa nesnívalo ani najbohatším kráľom.
Julian Simon však nárast populácie videl presne opačne. Zatiaľ čo Malthus videl zväčšujúcu sa populáciu len ako nové hladné „ústa“, ktoré treba nakŕmiť, Simon hovoril, že noví ľudia sú tiež novými rukami a mysľami, ktoré zdroje hlavne vytvárajú a nie spotrebovávajú. Inak povedané – viac hláv, viac rozumu. To Julian Simon ukázal vo svojej knihe „Najväčšie bohatstvo“, pričom najväčším bohatstvom podľa Simona mali byť najmä samotní ľudia. Ako písal Simon:
„Pridanie ďalších ľudí spôsobuje problémy. No ľudia sú tiež prostriedkami na riešenie týchto problémov. Hlavným stimulom zrýchľovania svetového pokroku je zásoba našich vedomostí, brzdou sú naša chýbajúca predstavivosť a chybné sociálne regulácie týchto aktivít. Najväčším bohatstvom sú ľudia – najmä zruční, duchaplní a plní nádeje obdarení slobodou – ktorí uplatnia svoje želania a predstavy pre ich vlastné dobro, a tak nevyhnutne aj pre dobro všetkých nás ostatných.“
Vplyv
Žiaľ, vplyv Juliana Simona nezodpovedá sile jeho argumentov. Napriek tomu, že dôkladne a systematicky vyvrátil argumenty kritikov neudržateľnosti spotrebovávania zdrojov či neudržateľného zaľudňovania planéty, tieto argumenty sú dodnes všeobecne akceptované. Už storočia totiž títo „alarmisti“ používajú rétoriku:
„Doteraz síce podobné predpovede nevychádzali, ale DNES je všetko inak.“
Žiaľ, toto zmýšľanie pripomína skôr prístup komunistov, ktorých teórie vždy bez výnimky zlyhali v praxi, no namiesto odmietnutia samotných teórií komunisti hovoria, že problém bol v ich aplikácii, v samotných ľuďoch a podobne. Teórie, ktoré v praxi nikdy nefungujú, sú však rozhodne chybnými teóriami. A alarmizmus, podobne ako komunizmus, nikdy nezlyhal náhodou, ale vždy pre rovnaký dôvod – obe tieto teórie majú zásadné chyby v chápaní fungovania trhu, a tak následné teórie založené na týchto chybách sú odsúdené na zlyhanie. No napriek tomu, že Julian Simon na svet nepriniesol revolúciu, rozhodne na ňom zanechal výraznú a nezmazateľnú stopu.
Vytlačiť článok
