Ekonomika, ekonomická situácia a ekonomické údaje vybraných krajín.

Henry Hazlitt – Ekonómia v jednej lekcii

Ekonómia v jednej lekcii - Henry Hazlitt Henry Hazlitt vo svojej knihe Ekonómia v jednej lekcii ukazuje zásadné rozdiely medzi tým, ako svet vnímajú bežní ľudia a tým, ako svet vnímajú ekonómovia. Zatiaľ čo bežní ľudia často presadzujú politiky, ktorých dôsledkom je presný opak zamýšľaného, úlohou ekonómov by malo byť práve na tieto nezamýšľané a nežiaduce následky poukázať.

Henry Hazlitt na mnohých príkladoch logicky aj empiricky vyvracia mýty o tom, ako vládne zásahy údajne pomáhajú ekonomike. Či už ide o podporu úverov, zamestnanosti, boj proti lacnému dovozu alebo reguláciu nájomného – v každom prípade robia vládne zásahy spoločnosť chudobnejšou. Napriek tomu, že Henry Hazlitt svoju knihu Ekonómia v jednej lekcii napísal ešte v roku 1946, jej myšlienky sú práve v dnešnej dobe mimoriadne aktuálne.

Excerpt knihy “Ekonómia v jednej lekcii” od autora Henry Hazlitt je vám dostupný aj vo formáte PDF a ePub. Pre downloadnutie kliknite na vybranú ikonku.
Ekonomické knihy na downloadnutie ePub formáteEkonomické knihy na stiahnutie PDF formáte
Ďalšie ekonomické knihy na stiahnutie >>
Zakúpiť knihu Ekonómia v jednej lekcii >>

Henry Hazlitt – Ekonómia v jednej lekcii

„Nie je zločinom ignorovať ekonómiu, ktorá je koniec koncov špecializovanou disciplínou… Ale je úplne nezodpovedné mať hlasný a hlučný názor na ekonomické témy, a pritom zostať v tomto stave ignorancie.“

Murray N. Rothbard

Predhovor

Kniha Ekonómia v jednej lekcii je analýzou ekonomických omylov, ktoré sú také bežné, že sa takmer stali nespochybniteľnými. V súčasnosti na svete neexistuje žiadna veľká vláda, ktorá by sa neriadila týmito omylmi, prípadne na nich dokonca nezaložila svoju politiku.

Lekcia

Ekonómia je prenasledovaná väčším množstvom omylov než akákoľvek iná disciplína. A nie náhodou. Na rozdiel od matematiky alebo fyziky v nej totiž zohrávajú veľkú úlohu požiadavky záujmových skupín. Okrem toho tu však je ešte jeden faktor, kvôli ktorému ekonomické omyly tak často pretrvávajú. Ľudia sa veľmi často sústreďujú na okamžité dopady politiky alebo na dopady na vybranú skupinu ľudí namiesto toho, aby sa sústredili na dlhodobý dopad na všetky skupiny ľudí.

Aplikovaná lekcia

Klam rozbitého okna

Mladý nezbedník hodí kameň do okna pekárne. Pekár vybehne z obchodu, no chlapec tam už nie je. Okolo rozbitého okna sa ukáže zástup ľudí, ktorí komentujú vzniknutú situáciu. Niektorí z nich poukazujú aj na svetlú stránku tejto udalosti. Rozbité okno dá prácu sklenárovi. Koniec koncov, keby sa okná nikdy nerozbíjali, sklenári by treli biedu. Nové okno stojí 250 dolárov. Sklenár tieto peniaze utratí u obchodníkov, ktorí ich utratia u zase iných obchodníkov a takto to ide donekonečna. Rozbité okno tak poskytne peniaze a zamestnanosť obrovskému množstvu ľudí. Logickým záverom tohto davu by malo byť to, že chlapec, ktorý rozbil okno, nie je nezbedník, ale hrdina.

No pozrime sa na to aj z druhej stránky. Tento vandalizmus skutočne prinesie prácu sklenárovi – to je to, čo vidíme. To, čo nevidíme, však je, že pekárovi bude spomínaných 250 dolárov chýbať na oblek, ktorý si plánoval kúpiť. Namiesto obleku a okna tak bude mať len okno. Ak nad pekárom rozmýšľame ako nad časťou komunity, komunita práve stratila nový oblek, o ktorý je chudobnejšia. Zisk sklenára je tak stratou krajčíra. Žiadna nová „zamestnanosť“ nevznikla. Dav ľudí rozmýšľal len nad dopadom dvoch strán – pekár a sklenár. Úplne však opomenuli tretiu stranu – krajčír. A zatiaľ čo nové okno budú o deň alebo dva neskôr vidieť, nový oblek neuvidia nikdy, pretože nebude vyrobený. Dav ľudí teda videl len to, čo je bezprostredne viditeľné.

Požehnanie ničenia

Klam rozbitého okna pretrváva v mnohých ekonomických teóriách dodnes. Vďaka nemu mnohí ekonómovia, historici a štatistici poukazujú na to, ako ekonomike „pomáhajú“ vojny, prírodné katastrofy, prípadne iné ničenie. No keď si ľudia kúpia nové domy, lebo ich staré zničila vojna, majú presne o toľko menej kúpnej sily na iné veci. Nikto neničí svoj dom preto, lebo potreba výstavby nového by stimulovala jeho výkon. A čo je škodlivé pre jednotlivca, musí byť rovnako škodlivé pre súbor jednotlivcov, ktorí tvoria spoločnosť.

Verejné výdavky znamenajú dane

Všetko, čo dostaneme, okrem darov prírody, musíme nejakým spôsobom zaplatiť. Zadarmo tak nie sú ani vládne výdavky, ktoré skôr či neskôr budú musieť byť splatené z daní. Keď sa na to pozrieme z tohto uhla pohľadu, uvidíme údajné zázraky vládnych výdavkov v úplne inom svetle.

Predstavme si, že je postavený most. Ak tento most uspokojí naliehavý dopyt verejnosti, ak vyrieši inak neriešiteľný dopravný alebo prepravný problém, inak povedané, ak je pre daňovníkov kolektívne viac potrebný ako veci, ktoré by si sami mohli kúpiť, nie je možné voči nemu namietať. No most postavený s cieľom „poskytnúť zamestnanosť“ je niečo úplne iné. Keď je poskytnutie zamestnanosti cieľom samým o sebe, potreby ľudí sú mu podriadené. „Projekty“ musia byť vymyslené. Namiesto toho, aby sme rozmýšľali nad tým, kde musia byť postavené mosty, vláda rozmýšľa nad tým, kde môže postaviť mosty.

Argumentom za výstavbu mostu s cieľom zamestnať ľudí je to, že most prinesie napríklad 500 pracovných miest po dobu jedného roka. To je to, čo hneď vidíme. Čo nevidíme, sú však dane, ktoré stavbu daného mostu financujú. Každý dolár, ktorý bude použitý na výstavbu mostu, je dolár zobraný daňovníkom. Ak napríklad stojí výstavba mostu 10 miliónov dolárov, daňovníci budú mať o 10 miliónov dolárov menej na kúpu vecí, ktoré potrebujú najviac. Za každým vládou vytvoreným pracovným miestom je tak pracovné miesto v súkromnom sektore, ktoré bolo zničené niekde inde. A zatiaľ čo pracovníkov na moste vidíme veľmi jasne, zničené pracovné miesta v súkromnom sektore vidieť nemôžeme, lebo nikdy nevznikli.

Druhým argumentom za vládne výdavky je, že spoločnosť je bohatšia o nový most. No zatiaľ čo nový most vidí každodenne každý človek, nikto nevidí domy, ktoré neboli postavené, autá, ktoré neboli vyrobené alebo šaty, ktoré neboli ušité, keďže ľudia prišli o peniaze kvôli výstavbe mostu. Vláda teda nevytvorila novú vec zadarmo. Vytvorila ju na úkor vecí, ktoré ľudia potrebujú viac.

Úvery odchyľujú výrobu

Parlament sa často stretáva s požiadavkami na poskytnutie pôžičiek niektorým vybraným odvetviam. Zdá sa, že objem úverov poskytovaný bankami a inými súkromnými spoločnosťami nie je nikdy dostatočný. No pokiaľ sú dlžníci čestní, všetky pôžičky musia byť skôr či neskôr splatené. Všetky úvery sú dlhom. Návrhy na zvýšenie objemu úverov tak sú len návrhmi na zvýšenie dlhového zaťaženia.

Vládna úverová podpora má zvyčajne podnikom alebo ľuďom pomôcť získať kapitál. V prípade farmára napríklad môže ísť o kúpu farmy, traktora alebo iných potrebných vecí. Podľa zástancov takýchto úverov by bolo kruté a zbytočné nechať týchto ľudí poberať sociálne dávky, keď môžu robiť produktívne veci a podporovať ekonomiku. Podobné úvery môžu byť požadované aj pre podnikateľov, ktorí už podnikajú, no vďaka úverom by mohli kúpiť napríklad efektívnejšie stroje, vďaka čomu by zvýšili svoju produktivitu a tým aj množstvo vyprodukovaného tovaru. Takto nebude bohatší len daný podnikateľ, ale aj celá spoločnosť. Takáto pôžička má vládu stáť menej ako nič, pretože „sa splatí sama“.

Toto sa však deje každodenne pri súkromných úveroch. Ak chce človek kúpiť farmu, ale má len polovicu alebo tretinu danej ceny, zvyšok mu môže požičať sused alebo banka, pričom tento človek môže ručiť novokúpenou farmou. No medzi vládnymi a súkromnými úvermi je zásadný rozdiel. Každý súkromný veriteľ riskuje svoje vlastné prostriedky. A keď ľudia narábajú s vlastnými peniazmi, zvyčajne sú pri overovaní primeranosti záruk a obchodných schopností a poctivosti dlžníka opatrnejší.

Toto si niekedy uvedomujú aj zástancovia vládnych pôžičiek, keď priznajú, že podiel nesplatených vládnych pôžičiek môže byť vyšší ako pri súkromných pôžičkách. Budú však tvrdiť, že zvýšenie produkcie viac než vynahradí straty pri nesplácaných pôžičkách. No tento argument sa sústreďuje len na konkrétnych dlžníkov, ktorým vláda požičala peniaze a nehľadí na ľudí, ktorým boli na úkor nich peniaze odoprené.

V skutočnosti sa totiž nepožičiavajú peniaze, ale kapitál. Požičiava sa tak napríklad samotná farma alebo traktor. Keďže je množstvo fariem obmedzené, a rovnako tak i schopnosť vyrábať traktory, farma alebo traktor, ktoré sú požičané osobe A, nemôžu byť požičané osobe B. Skutočnou otázkou teda je, či má farmu dostať osoba A alebo osoba B. Celkový výstup v ekonomike tak v dôsledku vládnych pôžičiek nestúpne, ale klesne. Farmy a iný kapitál totiž budú v rukách ľudí, u ktorých je predpoklad, že s nimi budú narábať menej efektívne. Znova teda platí, že vláda nemôže dať podnikateľom nič bez toho, aby to predtým nezobrala iným podnikateľom. A tak keď vláda poskytne podnikom dotácie alebo úvery, v skutočnosti zdaňuje úspešných podnikateľov len preto, aby podporila tých neúspešných.

Kliatba strojov

Medzi najdlhšie prežívajúce ekonomické klamy patrí predstava, že stroje v sumáre ničia pracovné miesta. No pokiaľ by táto predstava bola logicky konzistentná, tak musí viesť k nezmyselným záverom. Nielen že nezamestnanosť vytvárame každým technologickým vylepšením, no toto ničenie muselo začať už u primitívnych ľudí, ktorí sa svojimi prvými pokusmi pokúšali ušetriť svoju námahu.

Nemusíme sa však vracať až tak ďaleko, aby sme zistili, že ide o nezmysel. Môžeme sa pozrieť napríklad na to, čo sa v 19. storočí dialo pri výrobe pančúch. V tom čase boli vytvorené nové stroje na výrobu pančúch, ktoré významne uľahčovali ich výrobu. Z obavy o stratu pracovných miest ich remeselníci hromadne ničili, pálili domy a vynálezcom týchto strojov sa vyhrážali smrťou. Už na konci 19. storočia však priemysel výroby pančúch zamestnával viac ako stonásobok ľudí, ktorých zamestnával na začiatku 19. storočia.

Podobná situácia nastala pri vynáleze stroja na pradenie bavlny v roku 1760. V tom čase bolo v Anglicku vo výrobe bavlnených látok zamestnaných 7 900 ľudí. Nový vynález tak bol odmietaný kvôli tomu, že mal ohrozovať živobytie týchto ľudí. Opozícia voči týmto strojom musela byť potláčaná silou. No už v roku 1787 parlamentné vyšetrovanie ukázalo, že skutočný počet osôb zamestnaných vo výrobe bavlny stúpol zo 7 900 na 320 000, čo je nárast o 4 400 percent.

Človek môže zhromažďovať hory údajov, ktoré dokazujú, že sa technofóbovia v minulosti mýlili. Môže to však byť odbyté námietkou: „Možno to tak bolo v minulosti, no dnešné podmienky sú celkom iné a teraz si už jednoducho nemôžeme dovoliť vyvíjať viac strojov, ktoré šetria prácu.“ Preto musíme ukázať, kde presne sa odporcovia strojov šetriacich prácu mýlia.

Predstavme si, že sa výrobca odevov dozvie o stroji, ktorý umožní vyrábať niektoré druhy odevov s polovičnou pracovnou silou. Začne tak používať nové stroje a prepustí polovicu pracovnej sily. Táto okamžitá strata zamestnanosti je jasne viditeľná. No mali by sme pripustiť aj možnosť, že už prvé účinky zavedenia týchto strojov môžu viesť k čistému nárastu zamestnanosti. Výrobcovia totižto zvyčajne očakávajú úsporu z dlhodobého hľadiska. To znamená, že môže trvať niekoľko rokov, kým sa kúpa tohto stroja „zaplatí“.

Po tom, ako sa mu tieto náklady vrátia, výrobcovi sa zvýši zisk. Tento zisk môže byť využitý len prostredníctvom niektorých alebo viacerých z týchto troch spôsobov:

  1. použije dodatočné zisky na kúpu ďalších strojov a rozšírenie výroby
  2. investuje dodatočný zisk v inom odvetví priemyslu
  3. dodatočný zisk použije sám na zvýšenie svojej spotreby. Každý z týchto troch spôsobov povedie k nárastu zamestnanosti.

Zavádzanie strojov zníži ceny daných odevov. Úspory sú tak prenášané na zákazníkov, ktorí nakupujú odevy. A keď sú tieto odevy lacnejšie, znamená to, že si ich kúpi viac ľudí. To môže viesť až k nárastu celkovej zamestnanosti vo výrobe odevov, ako sme to mohli vidieť na príklade výroby pančúch a pradenia bavlny. No je možné, že množstvo predaných odevov by sa nezmenšilo. Dajme tomu, že pri kabátoch za 150 dolárov by sa znížila cena na 100 dolárov, pričom by sa nepredalo ani o jeden kabát navyše. Ušetrených 50 dolárov by však zákazníci minuli na niečo iné, čo by zvýšilo zamestnanosť v iných odvetviach. Stručne povedané, stroje, technologické vylepšenia ani automatizácia v sumáre nepripravujú ľudí o prácu.

Koho „chránia“ clá?

Americký výrobca vlnených svetrov ide za vládou, aby jej povedal, že by bolo národnou katastrofou odstrániť alebo znížiť clo na britské svetre. Teraz predáva svoje svetre po 30 dolárov, no anglickí výrobcovia dokážu podobné svetre predávať za 25 dolárov. Na to, aby americký výrobca svetrov mohol aj naďalej prežiť, potrebuje clo na britské svetre vo výške 5 dolárov. Tento výrobca samozrejme nemyslí na seba, ale na tisíc ľudí, ktorých zamestnáva. Prepustenie týchto ľudí by zvýšilo nezamestnanosť a znížilo kúpnu silu, čo by viedlo k ďalšiemu a ďalšiemu nárastu nezamestnanosti.

No tento klam vychádza z toho, že sa pozeráme len na jedného konkrétneho výrobcu a jeho zamestnancov. Ak by sa clo zrušilo, zrejme by bolo skutočne prepustených tisíc ľudí a daný podnikateľ by utrpel škodu. No zákazníci si budú môcť kúpiť sveter o 5 dolárov lacnejšie. Títo zákazníci budú bohatší o spomínaných 5 dolárov, ktoré môžu alebo nemusia minúť na kúpu ktorýchkoľvek amerických výrobkov.

Tých 25 dolárov, ktoré zaplatia Angličanom, je však 25 dolárov, ktoré Angličania môžu použiť na kúpu amerických výrobkov. Presnejšie povedané – Angličania môžu tieto peniaze využiť len na kúpu amerických výrobkov. Na zvýšenie vývozu amerických výrobkov do Anglicka teda neexistuje žiadny iný spôsob okrem zvýšenia dovozu tovaru z Anglicka. A aj keď bude vo výrobe svetrov zamestnaných menej Američanov, viac Američanov sa zamestná na iných, efektívnejších pracovných miestach. Výsledkom tak nie je len zbohatnutie spotrebiteľov v oboch krajinách, ale aj lepšie využitie práce.

Honba za exportom

Patologický strach z dovozu, ktorý zachvátil všetky krajiny, môže prekonať snáď len patologická honba za vývozom. Nič však nemôže byť menej logicky konzistentné. Z dlhodobého hľadiska sa totiž export a import musia vyrovnať. Do rovnice samozrejme vstupujú aj „neviditeľné“ položky ako výdavky turistov, poplatky za námornú dopravu a všetky ostatné položky „platobnej bilancie“. Za dovoz platí práve vývoz a naopak. Čím väčší vývoz máme, tým väčší musíme mať aj dovoz, ak teda očakávame, že za dovoz dostaneme zaplatené. Podobne, čím máme menší dovoz, tým máme menší vývoz. Bez dovozu by sme nedokázali mať vývoz, keďže cudzincom by chýbala zahraničná mena na kúpu našich tovarov. Keď sa teda rozhodneme škrtať dovoz, spolu s ním škrtáme aj vývoz.
Dôvod je jednoduchý. Americký vývozca predá tovar britskému dovozcovi a dostane zaň britské libry. Za britské libry však nemôže zaplatiť mzdy zamestnancom, ani kúpiť šaty manželke, ani kúpiť lístky do divadla. Na všetky tieto účely potrebuje americké doláre. Britské libry by mu tak boli na nič, ak by za ne nekúpil buď britské výrobky alebo ich nepredal (aj prostredníctvom banky) americkému dovozcovi, ktorý plánuje kúpiť britský tovar.

Skutočný dôvod prospešnosti vývozu je teda ten, že zaň môžeme zaplatiť dovoz vecí, ktoré sa v našej krajine nedajú zohnať rovnako efektívne a lacno ako z iných krajín. No na tomto princípe nie je nič mimoriadne a podobný vzťah sa aplikuje aj na domáci obchod. Každý z nás musí niečo predať, aby si mohol niečo kúpiť, aj keď väčšina z nás predáva práve svoju prácu.

Ako funguje cenový systém

Mnohí ľudia útočia na cenový systém, ktorý je riadený ziskom a nie „úžitkom“, „potrebami ľudí“ či podobnými motívmi. Podľa týchto ľudí je problém výroby vyriešený. Vedci, experti na efektivitu, inžinieri a technici ho vyriešili. Dokázali by vytvoriť takmer čokoľvek v obrovských a prakticky neobmedzených množstvách. No nanešťastie, svet nie je riadený inžiniermi, ktorí myslia len na výrobu, ale podnikateľmi, ktorí myslia len na zisk. Títo podnikatelia budú vyrábať takmer čokoľvek, pokiaľ je to ziskové. No akonáhle pri niečom nie je možné dosiahnuť zisk, títo skazení podnikatelia to prestanú vyrábať bez ohľadu na to, že sú potreby mnohých ľudí neuspokojené a svet kričí po väčšom množstve tovaru.

Aby sme lepšie pochopili nesprávnosť tohto zmýšľania, predstavme si Robinsona Crusoe na opustenom ostrove. Po príchode na tento ostrov sa zdá, že potreby Robinsona sú neobmedzené. Je premočený dažďom, trasie sa od zimy, je hladný a smädný. Potrebuje všetko: pitnú vodu, jedlo, strechu nad hlavou, ochranu pred zvieratami, oheň, mäkké miesto, na ktorom môže spať. Je pre neho nemožné uspokojiť všetky tieto potreby naraz. Chýba mu nielen čas, ale aj energia a iné zdroje. Musí sa preto okamžite venovať svojej najnaliehavejšej potrebe. Povedzme, že ho najviac trápi smäd. Preto do zeme vyhĺbi dieru, v ktorej bude zachytávať dažďovú vodu. Po získaní aspoň malého množstva vody si začne hľadať potravu. Môže skúsiť chytať ryby, no na to potrebuje háčik a vlákno alebo sieť, takže tieto veci musí vyrobiť. No všetko, čo robí, ho oddiaľuje od iných vecí alebo mu bráni v robení niečoho iného, čo je len o trochu menej urgentné. Neustále sa stretáva s problémom alternatívneho využitia svojho času a práce.

V bežnej spoločnosti o alternatívnom využití práce a kapitálu rozhodujú ceny. Ceny sa vytvárajú prostredníctvom ponuky a dopytu, čo následne ovplyvňuje samotnú ponuku a dopyt. Ak sa po určitom tovare zvýši dopyt, cena danej veci stúpne. Výrobcom tohto tovaru sa zvýši zisk, čo vedie k väčšej výrobe daného tovaru. Zvýšený objem výroby tlačí na znižovanie cien a spolu s tým aj zisku až dovtedy, kým zisk neklesne na úroveň, ktorá je bežná aj v ostatných odvetviach. Pri poklese dopytu po danom tovare by tak analogicky prebehol opačný proces.

Voľný trh tak môže byť prirovnaný k tisícom strojov, pričom každý z nich je regulovaný kvázi-automatickým vládcom. Tieto stroje sú vzájomne prepojené, a tak fungujú v skutočnosti ako jeden celok. Týmto spôsobom sa na voľnom trhu reguluje relatívna ponuka tisícov odlišných komodít. Keď ľudia viac požadujú určitú komoditu, ponúknu za ňu viac peňazí. To zvýši zisk výrobcov danej komodity. Tento vyšší zisk opäť povedie k presmerovaniu aktivít podnikateľov do ziskovejšieho odvetvia, čo napokon vyústi do zvýšenia objemu výroby požadovanej komodity. Spolu so zvýšením objemu žiadanejšej komodity sa zníži objem výroby menej požadovaných komodít, čo zvýši ich cenu.

Práve toto kritizujú odporcovia cenového systému. Prečo by mali výrobcovia topánok znížiť výrobu len preto, lebo to pre nich nie je ziskové? Prečo nevyrábajú topánok toľko, koľko len „moderné technologické procesy“ umožňujú? Podľa týchto filozofov vedie cenový systém k umelej vzácnosti. Spomínaní ľudia sa však pozerajú len na jedno konkrétne odvetvie, pričom ostatné opomínajú. Ľudia skutočne potrebujú určité množstvo topánok. No okrem topánok tiež požadujú kabáty, košele, domy, pluhy, továrne, mlieko a chlieb. Bolo by hlúpe hromadiť kopce nadbytočných topánok len preto, lebo to dokážeme a pritom zanedbať stovky urgentnejších potrieb.

Čo spôsobuje regulácia nájomného

Čím dlhšie pretrvávajú efekty regulácie nájomného, tým sú horšie. Mnohé byty sa nestavajú práve kvôli tejto regulácii nájomného, keďže pri rastúcich nákladoch na výstavbu pôvodná úroveň nájomného neprinesie zisk. Vlastníci bytov s regulovaným nájomným navyše nebudú mať ekonomickú motiváciu udržiavať byty v dobrom stave, pričom v niektorých prípadoch na to nebudú mať ani samotné finančné prostriedky.

Táto situácia môže skončiť až pri stave, keď vlastníci bytov budú musieť povinne znášať hromadiace sa straty, pričom zákonite nemusia mať možnosť zbaviť sa svojho majetku. V snahe vyhnúť sa aspoň plateniu daní z daného majetku môžu tieto nehnuteľnosti opustiť. A keď nájomníkom prestane byť dodávané teplo a iné základné služby, postupne tieto budovy opustia aj oni. Štvrť za štvrťou sa tak mení na slumy. Samozrejme, byrokrati nevidia, že k tomu viedli ich vlastné politiky, ale ako vždy obviňujú kapitalizmus.

Zákony o minimálnej mzde

Keď zákon určí, že za 40-hodinový pracovný týždeň nemôže dostať nikto menej ako 106 dolárov, nikto, kto za týždeň nedokáže vyprodukovať 106 dolárov, nebude zamestnaný. Minimálna mzda tak vymieňa nízku mzdu za nezamestnanosť. Zvýšená minimálna mzda tiež môže spôsobiť krach podnikov, ktoré pri tejto úrovni mzdy nie sú konkurencieschopné. Mnohí paradoxne tento krok vítajú. Podľa nich pokiaľ podnik nedokáže existovať inak, ako pri vyplácaní miezd, z ktorých sa len ťažko dá prežiť, tak by nemal existovať vôbec. No títo ľudia prehliadajú viacero vecí. Po prvé, krachom tejto firmy utrpia jej zákazníci. Po druhé, krach takejto firmy odsúdi jej zamestnancov na nezamestnanosť. A nakoniec tiež ignoruje, že nech už boli dané mzdy akokoľvek nízke, pre zamestnancov tejto firmy boli najlepšou dostupnou alternatívou.

Naozaj odbory zvyšujú mzdy?

Jedným z najväčších omylov súvisiacich so mzdami je, že odbory môžu z dlhodobého hľadiska významne zvýšiť reálne mzdy pracovníkov. Výška miezd pracujúcich totiž nezávisí od rozhodnutia zamestnávateľa, ale od produktivity práce zamestnancov. Táto myšlienka navyše nestojí na predpoklade dobrosrdečnosti zamestnávateľov. Naopak, stojí na predpoklade, že zamestnávatelia robia všetko pre to, aby dosiahli čo najvyšší zisk. Prečo by nejaký zamestnávateľ zaplatil zamestnancovi dolár týždenne, keby tento zamestnanec mohol priniesť inému zamestnávateľovi zisk 2 doláre týždenne? Dokedy bude platiť táto situácia, tak budú mať zamestnávatelia sklon poskytovať zamestnancom mzdy až do výšky ich ekonomickej hodnoty.

Úloha zisku

Zisk je formou príjmu, voči ktorému existuje najviac nevraživosti. Napriek tomu však je jeho objem zásadne preceňovaný. V rokoch 1929 až 1943 napríklad zisky firiem v USA tvorili menej ako 5% národného príjmu. Zisky firiem po zdanení v rokoch 1956 – 1960 a v rokoch 1971 – 1975 tvorili menej ako 6% národného príjmu. Problém je v tom, že keď ľudia vidia vysoké zisky veľkých firiem, tak ich považujú za typické a nie výnimočné. Čo však nevidia, sú straty menej úspešných firiem. Napríklad v každom z rokov 1930 až 1938 viac firiem vykázalo stratu ako zisk.

Napriek tomu však niektorí môžu poukazovať na “nadmerné” zisky konkrétnych firiem. V slobodnej trhovej ekonomike však takéto zisky do daného odvetvia lákajú nových investorov a výrobcov, čo vedie k zefektívneniu výroby a zníženiu týchto ziskov v prospech zákazníkov. Úroveň ziskov v jednotlivých odvetviach tak funguje ako kompas, pomocou ktorého podnikatelia vedia, kde výrobu rozšíriť a kde ju obmedziť. Zisky však neslúžia len na určenie najvhodnejšieho predmetu výroby, ale aj na určenie najekonomickejšieho spôsobu výroby daných výrobkov. A tak človek, ktorý vyrobí pascu na myši lepšie a efektívnejšie, bude mať vyšší zisk ako jeho sused, ktorý to nedokáže.

Útok na šetrenie

Zatiaľ čo kedysi bolo šetrenie vnímané ako cnosť, dnes je mnohými preklínané. Šetrenie totiž podľa niektorých odoberá peniaze z obehu, a tak na rozdiel od míňania nevytvára pracovné miesta a nerozvíja ekonomiku. Na jednoduchom príklade si však môžeme ukázať, že pravdou je presný opak.

Dvaja bratia zdedia rovnaké dedičstvo, z ktorého má každý z nich príjem na úrokoch vo výške 50 000 dolárov. Alvin, prvý brat, je márnotratný a míňa celý úrok a dokonca aj časť istiny. Druhý brat Benjamín však míňa len 25 000 dolárov ročne a zvyšných 25 000 dolárov šetrí v banke. Šetrenie peňazí v banke je nepriamym investovaním. Banky požičiavajú peniaze firmám, ktoré za ne rozširujú výrobu a ľuďom, ktorí si za ne kupujú nové výrobky. Benjamín tak svojimi úsporami a spotrebou podporuje výrobu rovnako, ako Alvin len samotnou spotrebou. Rozdiel je všakv dlhodobom hľadisku. Zatiaľ čo po 10 rokoch Alvin príde o všetok svoj majetok a nemá už z čoho nakupovať, Benjamín za ten čas nadobudol slušné bohatstvo a pri jeho získavaní podporil tvorbu mnohých nových a lepšie platených pracovných miest, čo robí aj naďalej. Jednoducho povedané – Benjamín zvýšil výrobnú kapacitu krajiny, Alvin nie.

Preformulovaná lekcia

Ekonómia, ako znova a znova vidíme, je veda, ktorá sa zaoberá sekundárnymi dôsledkami. Je to tiež veda videnia všeobecných dôsledkov. Je vedou o sledovaní dopadov nejakého navrhnutého alebo existujúceho opatrenia na všetky záujmové skupiny a dlhodobo (nielen na nejakú jednu zvláštnu záujmovú skupinu a krátkodobo).

Len málo ľudí však vidí nevyhnutné implikácie vlastných ekonomických vyhlásení. Keď ľudia povedia, že ekonomická spása je v zvýšení úverov, v skutočnosti hovoria o zvýšení dlhov. Keď hovoria o zvýšení cien poľnohospodárskych plodín s cieľom pomôcť poľnohospodárom, tak hovoria o zvýšení cien pre ľudí nakupujúcich potraviny. Keď hovoria o vyšších vládnych dotáciách, reálne hovoria o vyššom zdaňovaní. Samozrejme to, že každý takýto návrh má svoju odvrátenú stranu nemusí automaticky znamenať, že je zlý. Môžu nastať situácie, keď je napríklad zvýšenie dlhu relatívne malou nepríjemnosťou v porovnaní s výnosom z investícií z požičaných peňazí. No musíme sa snažiť, aby sa pri každom podobnom prípade brali do úvahy obe strany daného problému a to sa deje len zriedka.